Posledné štyri roky cesty Slovenska do Európskej únie boli príkladné. Dobehli sme prvú trojku kandidátov a výsledky volieb naznačili, že aj ľudia sa presvedčili o nemožnosti inej cesty. Menej príkladné je smerovanie Európskej únie. Cieľ, na ktorý máme zamierené, sa totiž mení, a to tak, že nám ide oproti, čo z jeho pohľadu znamená dozadu.
Štáty únie prestávajú byť schopné plniť to, čo si sebe v Maastrichte a v Kodani sľúbili - prestávajú byť jednotné v spôsobe, akým hospodária. Portugalsko, Taliansko, Nemecko a Francúzsko neplánujú naplniť záväzok vyrovnaných rozpočtov. Vlády stratili ambíciu šetriť a reformovať výdavky. Podobnosť so Slovenskom vôbec nie je náhodná. Aj Európa trpí nezamestnanosťou a príliš mäkkým sociálnym vankúšom. S rastom nespokojnosti obyvateľov únie, ktorá často získava radikálnu podobu masových štrajkov, stúpa aj ochota vlád robiť rozpočtové ústupky s jasným zámerom utlmiť radikálne nálady či zapchať štátnymi peniazmi hlasné nespokojné ústa.
Výsledkom je ohrozenie Paktu stability, ktorý je základným kameňom stabilného eura. Nejednotný postup a rozdielnosť rozpočtovej politiky štátov, ktoré si osvojili spoločnú menu, sú najväčším nepriateľom eura a nahrávajú tým, ktorí od začiatku spochybňovali schopnosť eura byť dlhodobo silnou a pevnou menou.
