Píše Zsolt Gál. Pôsobí na Katedre politológie UK a
je poradcom predsedu poslaneckého klubu Most-Híd
Škoda, lebo ťažko nájsť výrečnejší symbol štýlu vládnutia v Maďarsku.
Riaditelia maďarských družstevných sporiteľní dostali jeden júnový piatok večer o siedmej e-mailovú pozvánku na konzultácie s vládnym splnomocnencom do budapeštianskeho parlamentu na nasledujúci pondelok ráno na deviatu.
Tí, čo stihli prísť, si mohli vypočuť krátku prezentáciu o tom, ako neefektívne fungujú ich sporiteľne, a preto im na pomoc musí prísť štát. Splnomocnenec však akosi zabudol dodať, že vláda už má hotový plán na „záchranu“. Ešte v ten istý deň bude rokovať o návrhu zákona, ktorý odobrí de facto zoštátnenie celého sektora, potom v parlamente vládna väčšina v zrýchlenom režime za dva dni (27. júna) zákon schváli .
Zákon a spôsob jeho prijatia podľa princípu „o nás bez nás“ vyvolal zúrivé reakcie zo strany viac ako sto sporiteľní. Niet sa čo čudovať. Do vládou naplánovanej integrácie by museli vstúpiť (inak stratia licenciu), a to tak, že v ich spoločnej banke (Takarékbank) by získal väčšinu štát (zvýšením kapitálu cez štátnu poštu), a oni by nemohli rozhodovať ani o rozdelení dividend.
Jeden z najväčších maďarských podnikateľov, predseda združenia sporiteľní a zároveň výkonný predseda združenia podnikateľov Sándor Demján upozornil na nonsens, že v tomto prípade vedenie majetku rozhodne o odvolaní vlastníkov. Bývalí vlastníci Takarékbank by sa vlastne stali regionálnymi pobočkami tejto novej banky. Sporiteľne sa obrátili na prezidenta, ktorý zákon vrátil, parlament ho však rýchlo prehlasoval. Teraz dúfajú v ústavný súd. Inak môžu zostať len súdne žaloby o odškodnenie.
