.
Nejaký čas sa zdalo, že kľúčovou udalosťou ostane protikorupčný záťah nebývalého rozsahu, ktorý viedol k pádu vlády.
Medzičasom sa však dostala do popredia závažnejšia téma – ústavná kríza.
Prezident Zeman zvolený v priamej voľbe usúdil, že ústavné zvyklosti (poveriť zostavením kabinetu parlamentnú väčšinu) sú „idiotské“, vymenoval „svojho“ premiéra a uviedol do života vládu, v ktorej sú viacerí jeho priaznivci, navyše napojení na podnikateľské skupiny.
A hoci dôveru parlamentu ešte nedostala (a sotva dostane), nie je to vláda, ktorá by iba potichu „svietila a kúrila“ (ako to kedysi predpisovali odchádzajúcej premiérke Radičovej) do najbližších volieb, či už riadnych v máji 2014, alebo predčasných: len za pár dní urobila desiatky personálnych zmien a má toho v úmysle ešte viac.
Nejde však iba o úradnícku vládu Jiřího Rusnoka. Problematickejšie je, že súbežne s tým sa oslabujú veľké politické strany a parlament. Ochromovanie ostatných ústavných inštitúcií otvára cestu k poloprezidentskému systému.
Prezident momentálne nemá silných protihráčov. Oponenti z politického prostredia sú oslabení a rozdrobení. Občianska sebaobrana sa ešte neprebudila, občianska spoločnosť, ktorá v minulosti v Česku čelila „opozičnej zmluve“ a ktorá sa v uplynulých rokoch občas angažovala aj v politike, je zatiaľ v tomto spore o charakter českej demokracie menej viditeľná.
