Pri čítaní monumentálneho románu Orhana Pamuka s rovnomenným názvom, v ktorom muž vybuduje milovanej žene múzeum, obsahujúce tisíce osobných predmetov od sponiek do vlasov, cigaretových ohorkov až po vrak auta, v ktorom zomrela (neľakajte sa, podstata románu nie je v tejto pointe, ale v ceste k nej, a preto si ho isto prečítajte), mi napadlo, že podobné múzeum vieme vybudovať všetci.
Nemám na mysli lásky naplnené či nenaplnené, myslím Múzeum nevinnosti mojej generácie (MNMG).
Každá si ho zaplní ikonickými predmetmi svojej doby, no tá moja, narodená okolo Bruselskej svetovej výstavy 1958, prišla o naivitu - lepšie znie nevinnosť, však? – zhruba v rovnakých kulisách.