Píše ekonóm Vladimír Baláž z Prognostického ústavu SAV
Finančný úpadok Detroitu pritiahol pozornosť k veľkému problému, ktorý v Spojených štátoch rastie už roky: dôchodkový dlh verejného i súkromného sektora.
V USA, ale aj mnohých krajinách západnej Európy, tvorí podstatnú časť príjmu v starobe dôchodok vyplácaný zamestnávateľom.
Peniaze na tieto dôchodky zamestnávateľ (firma či verejná inštitúcia) neposiela do Sociálnej poisťovne, ale ukladá do penzijného fondu.
Veľké podniky a štátne inštitúcie majú spravidla vlastné fondy. Väčšina firiem a malé organizácie vo verejnom sektore si tieto prostriedky dávajú spravovať finančným inštitúciám. Budúce dôchodky vyplácané zamestnancom sú pre firmy účtovným záväzkom, ktorý môže značne ovplyvniť hodnotu firmy či dlh verejnej inštitúcie. Čím štedrejšie dôchodky kedysi sľúbili, tým väčšie je bremeno pre ich dnešnú a budúcu situáciu.
Hodnotu budúcich zamestnaneckých dôchodkov musí zamestnávateľ nejakým spôsobom odhadnúť. Uvediem zjednodušený príklad. Povedzme, že zamestnanec bude žiť na dôchodku 16 rokov a súkromný dôchodok by mal činiť asi 1000 dolárov mesačne. V takomto prípade musí mať zamestnanec pri odchode na dôchodok našetrené na účte cca 177 tisíc dolárov. Koľko mu zamestnávateľ musí každý mesiac vložiť na účet, aby mu po 20 rokov prispievania garantoval túto sumu? To závisí od toho, akú mieru výnosu z investovaných peňazí zamestnávateľ v účtovníctve predpokladá. Ak predpokladaný výnos je osem percent, potom stačí na účet vkladať 300 dolárov za mesiac. Ak sa však výnos predpokladá len na úrovni štyroch percent, potom treba ukladať 482 dolárov. To je veľký rozdiel.
