FÓRUM

Sprostredkovatelia a biele vrany

Tváre jednotlivcov rýchlo vystriedala šeď straníckych aparátov a impozantných samcov.

Človeku, ktorý v sebe individuálnu identitu nahradil skupinovou identitou, sa zložitý svet etických súdov zjednoduší do dvoch základných súradníc: my a oni. To, čo si myslíme, čo chceme, čo robíme my, je vždy vopred ospravedlnené, to, čo robia oni, je vop(Zdroj: ILUSTRAČNÁ SITA/AP)

Píše Daniel Pastirčák (1959), kazateľ cirkvi bratskej.
Naposledy mu vyšla kniha Evanjelium podľa Jóba.

Pred rokom a pol zomrel prvý prezident ponovembrového Československa Václav Havel.

Viac ako ktokoľvek iný zosobňoval nádeje, ktoré sme vkladali do predstavy otvorenej spoločnosti.

Jeho smrťou akoby sa skončila celá epocha – celé to naivné krásne obdobie, keď sa hovorilo o nepolitickej politike, keď štátnický prejav uniesol i štipku filozofie, času, keď téma etiky ešte patrila do oblasti politického života.

Článok pokračuje pod video reklamou

Vernosť pravde

Václav Havel stihol pred smrťou natočiť film Odcházení. V záverečnej scéne sa zo záhradného rybníka vynorí sám autor, ako jeden z oných povestných českých vodníkov, a vyhlási: „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí.“ Potom hlava znova zmizne pod hladinou. Na schodoch zámočka stoja všetky postavy filmu ako herci na konci predstavenia pri klaňačke. Strojene sa smejú nad vtipom, ktorý ich nepobavil.

Nuž, takto si Havel pripravoval svoje „odcházení“: Smial sa sám zo seba. Prečo sa Havel ústami hercov svojmu okrídlenému výroku vysmial? Vysmial sa vari nádeji, že pravda zvíťazí? Poprel tým smiechom moc bezmocných – život v pravde? To istotne nie. Havel sa vo filme vysmial sám sebe. A sám zo seba sa vysmial práve preto, že chcel zostať do smrti verný pravde.

Vo filme Odcházení Havel úprimne odhalil svoje slabosti, parodoval prázdny kult, ktorý okolo neho vznikol, poodkryl pokušenia, ktorým ako štátnik podľahol. Vo svetle tohto pokorného sebaodhalenia sa zasmial nad ideálom, ktorý hlásal; zasmial sa trpkým smiechom. Práve ten smiech nám ozrejmuje, akej pravde sa snažil Havel zostať verný. Nie pravde vysvetľujúcej svet, ale pravde poctivej nepokryteckej existencie.

Svedomie a monolit

Na začiatku našej demokratickej súčasnosti stáli jednotlivci, stáli tam sami za seba – ich kvalifikáciou nebola kariéra, ktorú dosiahli v straníckom aparáte, nebol to ani diplom z práva či politických vied. Tí prví sa v čele novej spoločnosti ocitli jednoducho pre to, kým boli ako jednotlivci, pre ich záväzok voči slobode a pravde a pre odvahu ten záväzok existenčne potvrdiť.

Tváre jednotlivcov však rýchlo vystriedala šeď straníckych aparátov, ich hašterivých kapitánov či impozantných alfa samcov, ktorí mali osloviť stádo rovnako sivého elektorátu. Zo scény zmizli osobnosti, nastúpili strany, a preto z politického diskurzu postupne zmizlo aj kritérium etickej zodpovednosti.

Krátko potom, ako Václav Havel odišiel zo scény života, Iveta Radičová odišla z politickej scény. Hoci bola premiérkou, na politickom kolbišti stála osamotená. Pravicový volič musel s prekvapením sledovať, ako čelí rafinovaným úkladom pripravovaným v centrále jej vlastnej strany. V priamom prenose sme tak mohli sledovať typickú bezmocnosť jednotlivca, ktorý si vo svojich politických rozhodnutiach mieni zachovať individuálne kritérium svedomia zoči-voči masívnej prevahe straníckeho monolitu.

Odporný tieň

V podivných spojenectvách medzi politikmi z vládnych a opozičných strán pri voľbe generálneho prokurátora vyplávali na povrch náznaky toho, čo mnohí v tom čase už predpokladali: že politická moc v našej krajine je z veľkej časti iba kulisou skrytej ekonomickej moci, ktorá má neúmerný a nelegálny vplyv na spravovanie vecí verejných.

Netrvalo dlho a táto téma sa stala bestsellerom. Najprv v podobe prepisu údajného – dodnes nevyšetreného – odpočúvania konšpiračného bytu, neskôr v podobe knihy kanadského investigatívneho novinára Toma Nicholsona.

Na politickú scénu vstúpila Gorila a odvtedy na povrchu našej spoločenskej reality nezmazateľne leží jej odporný, trochu komický tieň.

Čosi podstatné sa zmenilo. Občan už neverí v reálnosť politickej súťaže. Od politických programov už prestal očakávať čestné zhodnotenie spoločenskej reality a profesionálne navrhnuté riešenia. Neočakáva otvorený dialóg, kritickú sebareflexiu, uznanie omylu, bez ktorého nie je možný pohyb k pravde.

Predpokladá, že keď nová vláda preberá moc od predchádzajúcej, tá moc je už v momente jej preberania natoľko určená skupinami skrytými za politickou kulisou, že zákonodarca ani nemá veľa priestoru na nezávislú úvahu. Tu a tam sa z tieňa vynorí tvár nejakého Haščáka či Kočnera. Tam, kde sa v nestráženej chvíli starostlivo ukrývaný bábkar zjaví, sa politické rozdiely medzi zastupiteľmi – sprostredkovateľmi podivuhodne stierajú, všetci sa v grotesknej svornosti družia okolo bielych rukavičiek bábkara.

Ešte zostáva občan

Situácia, v ktorej sa ocitol projekt otvorenej spoločnosti, je viac než nepriaznivá. Po prvýkrát v ponovembrových dejinách nad našou krajinou uplatňuje moc jediná strana. Opozícia, ktorá chodieva zasadať do parlamentu, je natoľko demoralizovaná a rozhašterená, že sa zdá, akoby tam vôbec nebola. Zo všetkého najviac tu však chýba spoločný hodnotový stred. Kto sa však zastane toho jedného jediného, čo by nás mohlo spojiť v otvorenom dialógu?

V krajine pyšnej na svoje kresťanstvo je prirodzené očakávať, že by túto úlohu mohla splniť cirkev. Veď cirkev má sprostredkovanie duchovných stimulov takpovediac vo svojej náplni práce. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že na to nemá potrebné predpoklady. Zahľadená sama do seba stala sa iba jednou zo skupín presadzujúcich svoj záujem, nič závažné, iba ďalšie mužstvo na veľkom ihrisku. Príbeh dvoch trnavských arcibiskupov Jána Sokola a Róberta Bezáka odhalil, že stav cirkvi sa v ničom podstatnom nelíši od stavu občianskej spoločnosti.

Nuž, zdá sa, že žiadna inštitúcia nie je uspôsobená na to, aby sprostredkovala človeku jeho základné duchovné hodnoty. Tu sa musí mobilizovať občan ako jednotlivec, občan, ktorý nemá zastúpenie práve v tom najpodstatnejšom, v čom ho ani nemožno zastúpiť. Inštitúcia má totiž vždy tendenciu nahradiť individuálnu identitu identitou skupiny.

Tíchnuce svedomie

Človeku, ktorý v sebe individuálnu identitu nahradil skupinovou identitou, sa zložitý svet etických súdov zjednoduší do dvoch základných súradníc: my a oni. To, čo si myslíme, čo chceme, čo robíme my, je vždy vopred ospravedlnené, to, čo robia oni, je vopred odsúdené. Etické kritérium sa tak človeku stráca z horizontu. Už tu nie je sám za seba, ťarchu osobných morálnych rozhodnutí môže poľahky prenechať skupine.

Za takých podmienok sa v ňom postupne prestáva ozývať hlas svedomia. V tomto rozpoložení je schopný bez zaváhania súhlasiť s rozhodnutiami, ktoré by ako individuálny človek odmietol, a vykonať činy, ktorých by sa sám za seba nikdy nedopustil. Čím viac je dynamika verejných a politických rozhodnutí vyňatá zo sféry osobného a individuálneho, teda zo sféry, kde sa uplatňuje svetlo svedomia, tým menej je etické kritérium prítomné vo verejnopolitickom diskurze a prestáva byť zvažované pri tvorbe rozhodnutí.

Tam by sa malo zamerať budúce úsilie o otvorenosť „pootvorenej spoločnosti“: V oblasti správy vecí verejných je potrebné vytvárať čo najviac priestoru na individuálnu etiku, ktorá nepodlieha znecitliveniu skupinovej identity. Oslabovať postavenie straníckych aparátov v prospech nezávislých osobností. To je zrejme jediný reálny spôsob, ako narušiť a postupne uvoľniť neblahé väzby politickej moci na finančnú oligarchiu.

Bieloba v čiernom kŕdli

Najpodstatnejšie je však podhubie, z ktorého vyrastá kultúra toho, čo tu žijeme. Proti cynizmu a pragmatizmu, ktoré si podmanili našu spoločenskú mentalitu, treba pôsobiť silami obnovujúcimi vedomie mravného záväzku voči dobru a pravde. Sú potrebné občianske iniciatívy, ktoré znova vlejú nádej do ochabnutej vôle k dobru, znova v nás obnovia nádej, že pravda a láska zvíťazia.

V tomto smere je situácia nádejnejšia. Už roky tu proti prúdu korupcie pomerne úspešne kráča hŕstka iniciatív zameraných práve na toto: Via Iuris, Aliancia Fair Play... Symbol bielej vrany je dnes spoločensky neprehliadnuteľný. Ich bieloba tu a tam nádejne narúša čierny kŕdeľ.

Oproti politickým celebritám, ktoré sú často iba bábkami v rukách skrytých bábkarov, neúnavná občianska iniciatíva stavia neznámych ľudí zo zabudnutých kútov Slovenska, ktorí neváhali ohroziť vlastnú existenciu len preto, že chceli zostať verní konkrétnej malej pravde a odmietli pod nátlakom mocných zradiť spravodlivosť. Biela vrana, cena udeľovaná ľuďom s občianskou odvahou, je preto, podľa mojej mienky, najprimeranejším symbolom toho, o čo sa každý z nás musí usilovať, ak sa nechceme vzdať zápasu o otvorenú spoločnosť.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kreditná karta – áno alebo nie
  2. Máte nad 40? Skontrolujte si, či je Vaše srdce skutočne zdravé
  3. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  4. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí
  5. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch?
  6. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček
  7. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru
  8. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho
  9. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky
  10. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom
  1. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  2. MiddleCap Equity Partners a Mayfair Assets ukončili fúziu
  3. Súboj olympionikov na Malom Dunaji
  4. 5 tipov ako využiť ľahké priečky pri rekonštrukcii bytu
  5. Dvojitý diplom medzi EU v Bratislave a UNWE v Sofii
  6. Ustanovujúce valné zhromaždenie Alumni klubu EU v Bratislave
  7. Kreditná karta – áno alebo nie
  8. Nemusím sa na nikoho spoliehať
  9. Štátny tajomník envirorezortu: Na sucho musíme byť pripravení.
  10. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina?
  1. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí 25 177
  2. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru 14 521
  3. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček 13 172
  4. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho 8 956
  5. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch? 7 645
  6. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky 7 511
  7. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina? 5 565
  8. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom 4 157
  9. Kreditná karta – áno alebo nie 3 962
  10. Nepodceňujte bolesť chrbta, môže ísť o zápalové ochorenie 3 496

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kočner kýval do kamery, putá nemal. Ako prebiehali iné zadržania?

Zadržanie Mariana Kočnera prebiehalo pokojne.

TECH

Ako si overiť, že ste vyhorení, a sedem spôsobov, ako sa brániť

Niekedy je riešením už iba zmena práce.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner skončil. Aj keby ho pustili na slobodu

Čo znamená zadržanie Kočnera a Ruska.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Jakuba Fila

Verejnosť dosiahla veľa, politikom to treba stále pripomínať

Netreba hneď prepadať skepse.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nová zmluva o migrácii

V nedeľu sa dozvieme viac o tom, ako si Európa želá riešiť prisťahovalectvo.

Voda pre Mariána K. (Sliacky)

Karikatúra denníka Sme (kreslí Sliacky)

KOMENTÁR TOMÁŠA PROKOPČÁKA

Nie, nemáte právo hlásať hocičo

Je našou povinnosťou postaviť sa vám.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto už neprejde ani Kočnerovi

Kočner nie je nič iné ako historická anomália, relikt mafiánskych deväťdesiatych rokov.