Píše Anton Popovič
dirigent, producent, hudobný skladateľ a riaditeľ SOZA
Článok M. Liptáka, uverejnený na potráli SME pod názvom Domácu hudbu zatiaľ zachraňovať netreba, prináša exaktné údaje o hranosti domácej hudby, čím prispieva k skvalitneniu diskusie k tejto téme.
Z tohto textu o prieskumu rebríčkov hranosti vyplýva, že "domáca hudba je na tom v globále najlepšie za uplynulých vyše 40 rokov, keď celkovo dostáva zhruba 70% vysielacieho priestoru a ďalej rastie".
Ako autor sám uvádza, táto informácia sa však vzťahuje na situáciu v zahraničí, Slovensko nebolo súčasťou tohto výskumu.
Titulok článku však v čitateľovi vytvára dojem, že slovenskú "Domácu hudbu zatiaľ zachraňovať netreba".
V článku sa však nenachádzajú nijaké exaktné údaje, ktoré by aj v našom prostredí potvrdzovali znenie titulku.
V článku je o.i. uvedené: "Rastúcim predajom domácich interpretov vo Francúzsku by sa určite rada pochválila vláda, ktorá v roku 1996 zaviedla povinných 40% francúzskych piesní v rádiách. To, aký je priamy vplyv kvót na preferencie poslucháčov, sa však zrejme spoľahlivo vypočítať nedá. (A niektorí by určite dobre argumentovali, prečo takéto opatrenia nestoja za to, aj keby ich efektivita bola solídna)".
Pre korektnosť by asi bolo treba uviesť aj skutočnosť, že existujú naopak mnohí, ktorí by zasa "dobre argumentovali", prečo takéto opatrenia "za to" naopak stoja.
Príklad uplatnenia kultúrnej politiky Francúzska je presvedčivým dôkazom toho, že zavedenie kvót podporuje hranosť domácej hudby. Štáty ako v článku spomínané Nemecko nepotrebujú kvóty preto, lebo v nich dochádza k vyššej miere hranosti domácej hudby na základe kontinuálnych rozhodnutí manažmentov elektronických médií. Ak by sme na Slovensku boli v podobnej situácii ako v Nemecku, Poľsku, Česku, Maďarsku, Chorvátsku, Taliansku a pod., kvóty na hranie domácej hudby by neboli témou, a tým by ani diskusia k tejto veci neexistovala.
V článku sa tiež uvádza - „Sme svedkami nejakého úpadku? Ponechajme bokom diskusiu o tom, akú hodnotu má alebo nemá to, čomu sa snaží pomôcť tá-ktorá vláda. Koľko priestoru dostáva domáca tvorba? V rebríčkoch 22 krajín sveta (okrem Slovenska) sú na tom domáci interpreti dohromady najlepšie za vyše 40 rokov“. To, že prieskum potvrdzuje, že nie sme svedkami úpadku v oblasti hranosti domácej hudby v zahraničí neznamená, že sa u nás hranosť domácej hudby nenachádza v úpadku. Samotný prieskum situácie v zahraničí (vysoká miera hranosti domácej hudby) túto skutočnosť žiaľ potvrdzuje.
Na Slovensku sa obvykle redakcie komerčných rádií v stavbe svojho programu spoliehajú na prieskumy "preferencií poslucháčov", na tzv. call outy, ktoré sú majoritne vytvárané na báze rovnice dopyt vytvára ponuku. Call – outy sa pritom často realizujú v podobe púšťania pársekundových vyselektovaných ukážok do jedného ucha cez telefón, čo sa asi ťažko môže vnímať ako seriózny poslucháčsky prieskum. Tieto call-outy však u nás väčšinovo fungujú ako odôvodnenie smerovania hudobnej dramaturgie rádií.
V oblasti mediálneho pôsobenia funguje aj druhá nemenej dôležitá rovnica - ponuka formuje dopyt.
Vysielanie mnohých súkromných rádií je u nás spravidla postavené na premise - hráme iba hity. Ako sa však hit stane hitom? Každá pieseň je na počiatku svojho vzniku neznámou, hitom sa môže stať iba opakovaným vysielaním. Čiže ak je skladba so silným autorským a interpretačným potenciálom cielene hraná, vytvára sa po nej dopyt. Na "preferencie poslucháčov" má teda vplyv práve formovanie ich preferencií prostredníctvom rozsahu nasadenia vo vysielaní, ktorým sa dopyt vytvára. Tak ako aj v reklame. Pár bilboardov veľa nenakomunikuje, stovky za pár mesiacov zmenia komunikované témy v krajine. Ak sa budú redakcie elektronických médií pri zostave svojej dramaturgie vysielania majoritne orientovať iba na call-outy, nebudú vytvárať žiadne trendy, nebudú sa zaoberať tým, čo krajina produkuje.
Elektronické médiá sú obchodné spoločnosti (s výnimkou verejnoprávnych), licencie na vysielanie majú pridelené štátom, realizujú ich prostredníctvom mechanizmov retransmisie, ktorá je príjmom a prenosom vysielania programovej služby, vysielateľom určenej na príjem verejnosťou. Vysielanie sa realizuje prostredníctvom využitia frekvenčného spektra rádiových vĺn, ktoré je považované za prírodné bohatstvo. Právomoc Slovenskej republiky prideľovať frekvenčné pásma jednotlivým vysielateľom vyplýva z Medzinárodného dohovoru o telekomunikáciách. Vykonávateľom tejto právomoci sú vlády jednotlivých členských štátov, t.j. aj slovenská vláda, pričom u nás je táto činnosť zastrešovaná Telekomunikačným úradom SR a deje sa „s cieľom napomáhať mierovým vzťahom, medzinárodnej spolupráci medzi národmi a hospodárskemu a sociálnemu rozvoju prostredníctvom účinných telekomunikačných služieb“ (Ústava Medzinárodnej telekomunikačnej únie - ITU).
Vysielanie sa teda realizuje prostredníctvom možností éteru, ktorého využívanie nad našim územím určuje štát na báze medzinárodného dohovoru. A vlastníkmi štátu sú v konečnom dôsledku jeho občania.
V tejto problematike teda dochádza k istému premiešavaniu uplatňovania verejných a súkromných práv, v ktorých platia rôznorodé etické, či pragmatické roviny vnímania. Aj preto je potrebná kvalitná diskusia na tému opodstatnenosti - neopodstatnenosti kvót, ktoré by mali slúžiť vyššej hranosti domácej hudby v éteri tak ako sa to deje v zahraničí. Diskusia podfarbená sociálnou demagógiou typu "umelci chcú viac zarobiť na hranosti svojej hudby", či ideologickým vytrhávaním z kontextu reality "trh a dopyt všetko vyrieši" sa už totiž míňa účinkom a neodpovedá na základnú otázku - máme u nás záujem o rozvoj domácej tvorby tak ako sa to deje v zahraničí, alebo nemáme?
Ak znie odpoveď áno – mali by sme podľa vzoru zahraničia presadzovať rozvojové trendy pre vyššiu mieru zverejňovania produktov domácej kultúry. Mieru hranosti domácej hudby by sme rozhodne nemali odvodzovať len od aktuálnych preferencií poslucháčov, ktoré vznikajú bez uplatňovania obchodnej zásady - kontinuálna ponuka vytvára dopyt. A rovnako nemôžeme čakať na pôsobenie Smithsovej "neviditeľnej ruky trhu", lebo jej neviditeľné pôsobenie nás dostalo tam, kde sa nachádzame. Pre zdravý rozvoj našej spoločnosti by sme si mali začať lepšie všímať fungovanie vyspelých kultúrnych spoločností a preberať od nich štandardy, ktorými dosahujú svoju vysokú kultúrno-civilizačnú úroveň. Kultúra je náš operačný systém. Kvalitný a originálny vklad do kultúry je otázkou sebaúcty a prestíže každej krajiny, kvalita domácich kultúrnych produktov je v európskom (svetovom) priestore čoraz významnejším rozlišovacím znakom. Ak chceme v európskom priestore aktívne prezentovať svoju štátnosť, musíme vytvárať priestor pre rozvoj kultúry, premietnutý aj do systému vzdelávania tak, aby sa rozširoval rozsah kultúrnych činností, súvisiacich s rozvojom u nás takmer neexistujúceho kultúrneho priemyslu. To všetko samozrejme súvisí aj s koncepciou kultúrnej politiky štátu.
Ak znie odpoveď nie - nechajme veci po starom na doterajší samovývoj. Uvidíme kam sa v oblasti rozvoja domácej kultúry dostaneme.
Autor: Anton Popovič
