KOMENTÁR MILANA ZEMKA

Slováci medzi „večnou“ provinciou a samostatnosťou

Mnohí opustili tradičné zavedené vzory a normy vidieckej spoločnosti.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ - SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Mnohí Slováci opustili v procese rýchlokvasenej industrializácie a urbanizácie tradičné zavedené vzory a normy vidieckej spoločnosti a dostatočne si neosvojili vzory a normy vyspelej mestskej kultúry. Zostali tak v akomsi „bezprizornom“ hodnotovom stave.

Sme bezpochyby staré európske etnikum, no národom v európskom zmysle slova sme veľmi mladým a, samozrejme, máme aj veľmi mladý štát. Ako sme si poradili s našou národnou mladosťou v našom mladom štáte? Doteraz, na prahu nášho tretieho štátneho desaťročia v zásade úspešne, aj keď s viacerými slabosťami a pochybnosťami.

Prehodená výhybka

Predovšetkým celkom úspešne dobudovala ešte druhá Mečiarova vláda chýbajúce inštitúcie samostatného štátu a v krátkom čase zabezpečila jeho medzinárodné akceptovanie. Iste, budovanie štátnych inštitúcií sa dalo odpozorovať od už fungujúcich štátov, ale tak to v histórii beží po stáročia, že tvorcovia nových štátov sa učia od štátov jestvujúcich, čo platilo aj o mladej ČSR po roku 1918.

A široké medzinárodné uznanie zabezpečilo predovšetkým pokojné rozdelenie federácie, na čom sa podieľali reprezentanti obidvoch jej častí.

Za dôležité považujem, že v druhej polovici 90. rokov, za tretej Mečiarovej vlády, väčšina slovenskej spoločnosti, ktorá odmietala mečiarovskú politiku, ženúcu krajinu do medzinárodnej izolácie a balansujúcu na pokraji slovenského variantu akéhosi autoritatívneho režimu, si usporiadaným spôsobom poradila s touto nebezpečnou cestou a vo voľbách roku 1998 „prehodila výhybku“ späť do demokratickej Európy bez toho, aby na to potrebovala akýkoľvek priamy zásah zvonku.

Rok 1998, dnes už „zasypaný“ novšími dôležitými udalosťami a viac-menej zabudnutý, považujem za významnú politickú, ale aj mentálnu skúšku, v ktorej mladé Slovensko obstálo.

Otočka za novým centrom

Táto skúška však neuzavrela otázku charakteru slovenskej štátnosti v dnešnej ére európskej integrácie, plnej protikladných pohybov v znamení azda nádejného vývinu, ale aj potenciálne veľkých hrozieb. Mladé Slovensko (tento pojem mi spája náš mladý národ s mladým štátom) sa v rýchlom tempe integrovalo do tých európskych štruktúr, ktoré už zo svojej povahy znamenajú pokračujúci proces obmedzovania štátnej suverenity jednotlivých členských štátov.

Je rozdiel, či sa tento proces týka krajiny s vlastnou stáročnou – alebo aspoň dlhoročnou – štátnou existenciou, alebo ide o krajinu, ktorá sa historicky len „pred chvíľou“ stala samostatnou, čo je aj náš prípad. Veď len v dvanástom roku samostatnosti (roku 2004) sme sa stali členskou krajinou Európskej únie a NATO, a už roku 2009 členmi eurozóny. Tieto udalosti mali pre nás doteraz pozitívny význam – samo členstvo v EÚ, ako aj v NATO považujem za životne dôležité nielen z úzko ekonomických a obranných dôvodov, a euro znamená dodnes menovú stabilitu, dôležitú pre malú ekonomiku.

Jedným z podstatných dôsledkov nášho členstva vo federalizujúcom sa spoločenstve je však aj to, že po stáročiach obzerania sa, ako rozhodne centrum mimo nášho územia (Budapešť, Praha, Moskva), čo sa nám doslova zakotvilo v našich sociálnych génoch, opäť si rýchlo zvykáme „otáčať hlavu“ na nové centrum – Brusel, čím sa nám vracia alebo potvrdzuje naša tradičná provinčnosť s výrazným pocitom závislosti od vonkajších činiteľov.

Akási mäkkosť

V EÚ, a najmä v eurozóne sa však dnes prejavujú znaky akútnej krízy, ktorej úspešné vyriešenie nie je vonkoncom isté a prípadný veľký krach môže mať vskutku nedozerné následky, ako to už býva, najmä pre menšie krajiny. Poradíme si s nimi? Táto otázka má aj svoje historické súvislosti.

Ešte za Uhorska rozpoznal vtedajší profesor T. G. Masaryk v nás Slovákoch „akúsi mäkkosť“, čo podľa neho neznamenalo ozajstnú citovosť, ale ústupčivosť, poddajnosť čiže slabosť.

Takáto vlastnosť či charakteristika súvisela, myslím si, s „poddanskou“ mentalitou významnej časti našej pospolitosti, ktorá bola podmienená aj tým, že slovenská pospolitosť bola po stáročia ovládaná cudzím panstvom a dlhodobo poúčaná aj sama sebou presviedčaná, že najlepšie pre ňu je prikrčiť sa a ticho prečkať horšie časy; no tie akoby trvali neustále.

Toto dedičstvo prežíva v rôznych variantoch dodnes, a to na všetkých úrovniach našej spoločnosti až po tie najvyššie politické úrovne. Jeho charakteristickou črtou je najčastejšie vyčkávanie, ani nie tak z opatrnosti ako z bezradnosti a vnútornej neistoty, ako sa rozhodnú iní – tí väčší, silnejší, a potom sa podľa nich „zariadiť“.

Bezradnosť na krátkej trati

Budú mať naše politické elity v prípadných vážnych hospodárskych, politických krízach, ktoré môžu prerásť až do civilizačnej kataklizmy, dosť mentálnych, intelektuálnych síl, skúsenosti aj pohotovosti, aby previedli Slovensko takými búrlivými vodami?

Už doteraz sa v rozhodovaní rôznych vládnucich garnitúr dala vypozorovať zvláštna kombinácia nerozhodnosti a krátkodychosti: najprv zdĺhavé rozhodovanie sa, a keď sa konečne dospeje k rozhodnutiu, nasleduje často rýchle oslabenie rozhodných, cieľavedomých a vytrvalých činov.

Nielen v politike bývame spravidla „bežcami na krátkych tratiach“, čo by bolo možno v poriadku, keby vytrvalo a premyslene nasledoval jeden beh za druhým, ale naše „krátke behy“ sa končia väčšinou sklamaním, bezradnosťou, ochabnutím.

Príliš veľa rozrobených vecí ostáva na polceste, za čo sa nevyhnutne platí, a ešte častejšie prepláca. A to zas neprimerane vyčerpáva a ochudobňuje celú spoločnosť – nielen materiálne.

Bezprizorní mešťania

Azda opäť budem príliš historizovať, no takáto „nedostatočnosť“ – ľudská a občianska – súvisí podľa mňa predovšetkým s naším doteraz nezavŕšeným mentálnym prechodom od vidieckej k mestskej spoločnosti. Mám na mysli to, že mnohí zo Slovákov opustili v procese rýchlokvasenej industrializácie a urbanizácie druhej polovice 20. storočia tradičné zavedené vzory a normy vidieckej, dedinskej spoločnosti a dostatočne si neosvojili vzory a normy vyspelej mestskej kultúry, zostali v akomsi „bezprizornom“ hodnotovom stave, žijú s nedostatočne vyvinutým civilizačným regulátorom.

V takom stave sa darí bezradnosti, váhavosti, ale aj ľahostajnosti k okoliu, ktoré nie je bezprostredne moje, hoci by malo byť vnímané ako naše, a teda predsa len aj ako moje. A takýto stav podporuje presadzovanie sa najrôznejších egoizmov a partikularizmov vyúsťujúcich až do kriminálnych činov na úrovni nielen občanov, ale aj štátnych a samosprávnych orgánov.

Ich súčasťou je aj znížené rešpektovanie platných pravidiel, resp. svojvoľné prispôsobovanie si ich podľa aktuálnych potrieb. Týmito necnosťami sa prejavovali (iste, v rôznej intenzite) prakticky všetky doterajšie vládnuce garnitúry na celoštátnej aj regionálnej či miestnej úrovni, a podľa ich „vzoru“ aj v ostatných sférach života.

Optimista by povedal, že na zlepšenie stavu je potrebný čas, možno dlhý čas, aby spoločnosť dozrela. Pesimista by mohol namietnuť, že dnešná doba nám potrebný čas nemusí poskytnúť, čo by nebolo prvý raz v našej modernej histórii.

Nové prebudenie

Navyše, tak ako celý dnešný svet, aj my trpíme na rastúci nedostatok prirodzených, vskutku rešpektovaných autorít. Možno to súvisí s masmediálnou povahou súčasného sveta, ale aj s uplatňovaním masovej demokracie, ktorá si vyžaduje od verejných činiteľov neustálu a v zásade nesplniteľnú „sľubotechnu“, čo ich musí nevyhnutne demoralizovať, zbavovať autenticity, alebo ich jednoducho „pošle z kola von“.

Do akej miery si dokážu poradiť autority len „z úradnej moci“, bez prirodzeného širokého rešpektu, so skúškami, ktoré sa pred nami čoraz výraznejšie črtajú? Alebo sa vo víre udalostí predsa len sformujú osobnosti hodné dôvery?

Sú to otázky, ktoré pociťujem ako živé na prahu tretieho desaťročia našej samostatnosti. Odpovede na ne môže dať predovšetkým sama verejnosť prebudená z letargie, do ktorej už niekoľkokrát upadla, ale sa z nej aj viackrát prebudila. Jej nové prebudenie, spojené s razantnejšou a vytrvalejšou účasťou na všetkom, čo predstavuje v demokratickej spoločnosti res publica – vec verejná, je dnes čoraz nástojčivejšie.

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  2. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  3. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  4. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  5. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  6. Top First moment dovolenky na leto 2018
  7. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  8. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté
  9. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a.
  10. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať
  1. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  2. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  3. HB Reavis sťahuje žiadosť na pridelenie osvedčenia o Smart City
  4. Do zóny Nové Nivy v Bratislave pribudne projekt
  5. Ako sa zmenili autá za štvrťstoročie?
  6. Accessible Urban Living
  7. RPSP – A good intention ruined by execution
  8. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  10. Riešenia pre hnedú planétu
  1. Top First moment dovolenky na leto 2018 10 960
  2. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať 6 086
  3. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 3 931
  4. Ako pôjdu vlaky po novom? Mení sa cestovný poriadok 3 075
  5. Toto sú najlepší umelci za uplynulý rok 2 252
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a. 1 853
  7. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní 1 742
  8. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté 1 515
  9. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová 1 376
  10. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 261

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.

DOMOV

Rok 1993: Republiku krstili šampanským, ale mnohí rýchlo vytriezveli

Slovensko zápasilo so starými problémami.

DOMOV

Dobré ráno: Amerika môže odštartovať novú vojnu

Amerika môže v regióne zničiť mierové snahy.

Neprehliadnite tiež

Ficove čierne myšlienky (Mandor)

Mandorova karikatúra na utorok

STĹPČEK MÁRIUSA KOPCSAYA

Faktúra za Kiskove lety pripomína šmejďácku historku

Niekto sa dnes vo verejnosti pokúša navodiť dojem, ako keby sa jednotlivé lety nemuseli schvaľovať. A ak treba, tak aj zaplatiť.

KOMENTÁR ZUZANY KEPPLOVEJ

Smer naozaj nemá plán

Aj keby sa tieto výsledky odprezentovali pod ohňostrojom a v stoji na hlave, nie je moc o čom hovoriť.

KOMENTÁR ONDREJA PODSTUPKU

Nesrovnal nezvládol už ani oportunizmus

Prečo vám nikto nepovedal o najväčšom zlepšení bratislavskej MHD za posledné roky.

PÍŠE MIKULÁŠ HUBA

Vo vzťahu ku klíme musíme všetko zmeniť

Čo sa na Slovensku urobilo za dva roky od podpisu klimatickej dohody v Paríži? Len veľmi málo.