Niekoho to možno prekvapí, ale v ústave z 1. septembra 1992 nikde nenájdeme ani len najmenšiu zmienku o slovenskom národe. Je to však v poriadku a je to logické, lebo ústava moderného európskeho štátu nevyjadruje vzťah medzi ním a nejakým národom (ani takzvaným štátotvorným národom!). Vyjadruje vzťah medzi štátom a jeho občanmi, ktorí sú jediným, suverénnym nositeľom štátnej moci.
Národ je v tomto kontexte len odvodenou, druhoradou záležitosťou, lebo ani celkom presne právne či politologicky nevieme, čo to je. Svojich štátnych občanov má štát spočítaných, zaevidovaných, každý z nich má občiansky preukaz so svojím jedinečným evidenčným číslom.
Nijaké národné preukazy však nejestvujú, k hociktorému národu sa môže ktokoľvek kedykoľvek prihlásiť či z neho odhlásiť, je to čisto súkromná, intímna záležitosť každého občana. Až natoľko intímna, že štát nesmie jej vykazovanie od občana vyžadovať. Dokonca ani prostredníctvom občianskeho preukazu.
Kde sa vzal národ?
Napriek tomu sa slovenský národ ocitol, a to celkom neorganicky, v preambule k Ústave SR. Začína sa sporným oslovením „My, národ slovenský“, ktoré po nasledujúcom dlhom súvetí ústi do záveru „uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave“. A aby bolo jasné, o koho ide, za „my, národ slovenský“ sa pod Ústavu SR podpísali vtedajší premiér Vladimír Mečiar a jeho vtedajší verný služobník Ivan Gašparovič ako predseda SNR. Ten, čo odvtedy „myslí národne“.
Kde sa tam ten „národ slovenský“ vzal? Túto ústavu prijal parlament Slovenskej republiky, označený trochu zmätočne, na základe historického odkazu ako Slovenská národná rada. Zmätočne preto, že v ňom už nesedeli iba Slováci, zastupujúci slovenský národ, ale štátni občania SR, zastupujúci občianske politické strany, ktorých kandidáti boli do tohto parlamentu zvolení.
Tento rozdiel je podstatne dôležité si uvedomiť: poslanci parlamentu nie sú zástupcami národov a národností žijúcich na Slovensku, ale zástupcami štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí – okrem iného – majú aj svoje etnické zázemie. Do parlamentu sa však dostali ako občianski kandidáti. Tými sú až do konca svojho poslaneckého mandátu, aj keď prakticky môže dôjsť k rôznym excesom. Tie však posudzujeme podľa stanovených pravidiel. Podobne, ako by sme posudzovali človeka, ktorý po prijatí do nejakej cirkvi vyhlási, že tam nie je ako veriaci, ale ako zástupca ateistov.
Zástupcovia štátnych občanov Slovenskej republiky teda nemali právo vyhlásiť, že vystupujú ako „My, národ slovenský“, lebo ich tým nikto nepoveril. Tým viac, ak šlo o občanov maďarského pôvodu. Vyhlásenie „My, národ slovenský“ teda nemá nijaké oprávnenie, je to čistá fikcia a podvod. Autori preambuly sa tento hendikep snažia preklenúť práve tým dlhým súvetím medzi jej úvodom a záverom. Malo by z neho vyplynúť, že z neurčitého a neurčiteľného národa slovenského „spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín“ pomocou tohto šamanského zaklínadla vznikneme „my, občania Slovenskej republiky“, ktorí už môžu túto ústavu prostredníctvom svojich občianskych zástupcov prijať. V skutočnosti je to však presne naopak.
V čom sa Robert Fico mýli
Náš pán premiér sa teda hlboko mýli, keď tvrdí, že Slováci si svoj štát vytvorili predovšetkým pre seba. Nie, lebo sa k tomu nedostali v 19., ale až v 20. storočí. A vtedy sa to už nedalo. Rozhodujúcim štátotvorným činiteľom tu už dávno nebol slovenský národ „vychádzajúci z prirodzeného práva národov na sebaurčenie“ – okrem iného aj preto, že nijaké takéto „prirodzené právo národa na sebaurčenie“ nejestvuje. Bolo tu iba politicky dohodnuté právo na sebaurčenie pre nové národy, ktoré sa oň v 19. storočí uchádzali. My sme to vtedy premeškali.
Na prahu 21. storočia to už teda nebola náhodná skupina národovcov, ktorá sa zišla kdesi v Martine, aby svojvoľne proklamovala štát pre Slovákov. V roku 1992 tu už existovala Slovenská republika v rámci federálneho Československa a v nej jej štátni občania. Tí si demokraticky zvolili svojich parlamentných občianskych zástupcov – poslancov SNR – ktorí tento štátny prevrat urobili. Nakoľko bolo legálne či legitímne vyhlásenie Deklarácie zvrchovanosti SR a následné prijatie Ústavy SR v rámci jestvujúcej ČSFR, je dodnes diskutabilné, ale že sa to stalo v mene štátnych občanov ako suverénnych nositeľov štátnej moci na Slovensku, o tom niet pochýb.
Treba teda neustále pripomínať, že to boli konkrétni štátni občania tejto krajiny, a nie nejakí neurčití slovenskí národovci, ktorí stoja za vznikom terajšej Slovenskej republiky. Národovci okolo toho predvádzali iba šamanské rituály, ale legitimitu (hoci niekedy aj nechcene) jej dodali iba občania. Tento poznatok je pre Slovensko veľmi dôležitý a aj jeho premiérovi sa ešte často môže zísť.
Autor je politológ
Orbán a jeho Fidesz oslavujú a pritom nemajú čo, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
Posledné procesy s dozorcami v koncentračných táboroch či esesákmi boli dôležité najmä pre európsku pamäť, ale väčšina z nich nakoniec zostala nepotrestaná, myslí si Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
