Píše politológ Radoslav Štefančík
Kým na futbalové štadióny sa peniaze nájdu, akadémii vied hrozí pre šetrenie prepúšťanie. Takto sa vzdelanostná spoločnosť nebuduje.
Jóbove zvesti o drastickom krátení rozpočtu Slovenskej akadémie vied môžu zodpovedať obľúbenej komunikačnej stratégii úradujúceho predsedu vlády.
Najskôr niektorý z ministrov predstaví zámer vlády škrtať v určitej rozpočtovej kapitole. Vláda Roberta Fica však dôsledne dbá na svoju popularitu, preto pri citlivých rozhodnutiach najskôr počká na odpoveď verejnosti.
V prípade mimoriadne negatívnej reakcie komunikáciu s verejnosťou preberá sám premiér, ktorý pod tlakom spoločnosti i médií upraví rozhodnutie člena svojho kabinetu.
Ak protest prebieha príliš nahlas a témy sa prekvapivo chytí aj niekto z opozície, premiér na potvrdenie svojej dôveryhodnosti príslušného ministra za neprimeraný nápad skritizuje alebo ho rovno zosmiešni.
Výsledkom tejto komunikačnej taktiky je na jednej strane predseda vlády ako ľudomil so zmyslom chápať potreby rozhorčených ľudí, na strane druhej minister v role neschopného hlupáka, diletanta alebo sociálneho netvora.
Nový oxymoron
Takže možno aj v prípade financovania práce slovenských akademikov premiér situáciu nakoniec otočí v ich prospech. Vedenie akadémie aspoň nebude vyzerať trápne pri poznámkach nad tohtoročným ocenením Roberta Fica za jeho prínos pri podpore slovenskej vedy.
V opačnom prípade by si Jazykovedný ústav SAV (ak prežije škrtanie ľavicovej vlády) musel vo svojom lexikóne zaznamenať nový príklad na oxymoron – „podporovateľ vedy Robert Fico“.
Horšie bude, ak návrh okresať príjmy dlhodobo živoriacej akadémie nie je metódou ako vybabrať s dôverou vedcov, ale krutou realitou, typickou skôr pre rozvojové krajiny, nie pre členský štát Európskej únie, v ktorej (minimálne v tej pôvodnej časti) sa podpora vedy a vzdelávania považuje za osvedčený spôsob zvyšovania životnej úrovne, hospodárskeho rastu a od neho sa odvíjajúceho sociálneho blahobytu.
