Pomaly rekapitulujem leto. Bolo voči mne mimoriadne štedré – treba sa poďakovať anjelom, ktorí „prideľujú“ letá. (Hodil by sa tu smajlík usmieváčik.) Nevšedné obrazy, výjavy, zvuky, torzá rozhovorov. Treba to všetko utriediť a schovať na horšie časy. Keď si to však usporadúvam, zisťujem vec, ktorá tak trochu popiera zameranie tejto rubriky – to najsilnejšie sa odohralo bez slov, v neprítomnosti jazyka.
Na začiatku bol obraz: rehoľné sestry na diaľničnom odpočívadle s kŕdľom detí od batoliat po tínedžerov. Zrejme deti bez rodičov. Po jedle a oddychu nasledovala hygiena, a keď sa potom celá výprava usalašovala na odchod v niekoľkých osobných autách s vodičkami v mníšskych habitoch, z chodníka na to všetko dozerala asi päťdesiatpäťročná žena v tmavom rúchu. Ľavou rukou si zacláňala oči pred ostrým slnkom a pravou si v náručí pridržiavala ani nie ročné dieťa, spalo jej na hrudi, spod košieľky trčala pamperska. „Rehoľná madona na diaľničnom odpočívadle“ – namaľoval už niekto takýto obraz?
