Píše Roman Holec (1959), pracovník Historického ústavu SAV
Robíme presne to isté, namiesto toho, aby sme sa poučili z nezmyselných mýtov našich južných susedov, ktorí nachádzajú Maďarov a „maďarstvo“ priam v praveku.
Ak si po roku 1918 (a práve týmto rokom a podmienkami v lone ČSR) naštartovaný slovenský nacionalizmus vzal za svoju agendu autonómiu Slovenska, išlo o legitímnu inštrumentalizáciu legitímneho politického cieľa. Ak na jeho konci stál slovenský štát, nevdojak to len mohlo potvrdzovať tézu, že cieľom každého nacionalizmu bol a je vlastný štát.
Skutočnosť, že jeho podiel na 15. marci 1939 bol minimálny a hlavným „tvorcom“ štátu bol Hitler a jeho geopolitické zámery, sa z rôznych dôvodov v niektorých našich politických či historických kruhoch radšej nespomína. Ak sa chce v dejinách vidieť istá logika, treba z nich vynechať Hitlera a skôr hovoriť o „odvekých túžbach“ a „naplnených snoch“.
Renesancia nacionalizmu
To isté sa opakuje v roku 1993. Rozdelenie štátu, upečené českými a slovenskými politickými elitami, pre ktoré to bolo jednoduchšie ako hľadať dohodu, prijala väčšina obyvateľstva s rozpakmi a obavami. Nadšenie silvestrovskej noci (ak nejaké bolo), sa zakrátko zmenilo na opicu po nej, nemalá časť verejnosti prijímala štát s rozpakmi a obavami, a trvalo dlhší čas, kým ho väčšina začala akceptovať ako realitu a vedela v ňom nájsť aj pozitíva.
Na druhej strane politické elity (a v predklone za nimi konjunkturálna historiografia) znovu a znovu presviedčajú o logike dejín, o „odvekých túžbach“ a „naplnených snoch“. Akoby sa snaha po štátnych ambíciách dala porovnať s diaľnicou či priamočiarym útokom na súperovu bránku. Kto je tu súperom? Kolektívna historická pamäť?
Zložitým vojnovým podmienkam a nepriaznivému zahraničnopolitickému kontextu, slovensko-maďarským animozitám, antisemitizmu a ďalším okolnostiam sa pripisuje skutočnosť, že nacionalizmus nezanikol ani po vzniku samostatného štátu v roku 1939.
Situácia sa opakuje aj po roku 1993. Len akoby bez logiky. Štát je nespochybniteľnou realitou, okolo nezúri vojna, hranice nikto nespochybňuje, latentné ohrozenie visí nad krajinou skôr v podobe ekonomickej zraniteľnosti.
Prečo však slovenský nacionalizmus, krátkozrako živený aj politickými elitami, prežíva stále akoby renesanciu? Prečo sa programovo začína vymýšľať krajšia, staršia a atraktívnejšia minulosť? Akoby sme najväčším nepriateľom samých seba boli len a len my.
Zahniezdilo sa tu viac či menej sofistikované neoľudáctvo (existencia štátu ospravedlňuje všetko ostatné), Tiso, Vojtaššák, Ďurčanský a ďalší sa rehabilitujú (pričom to isté zo strany Maďarov v prípade Jánosa Esterházyho, Miklósa Horthyho, Józsefa Nyíróa a ďalších sa pomenúva úplne inak!). Keďže všetci uvedení boli nielen Slovákmi, ale čiastočne aj kňazmi, rozhodne však prívržencami slovenskej štátnosti, to je ich najkvalifikovanejším ospravedlnením, v ktorom stratené ľudské životy nehrajú vôbec žiadnu rolu.
Vymýšľanie mýtov
Objavujú sa „starí Slováci“, kráľ Svätopluk a pod., a to z úst a pera historikov, ktorí celý život tvrdili čosi iné. Bolo treba len politickú smernicu, a história ako najväčšia prostitútka medzi vedami ukázala svoje netušené možnosti. Vypustený džin z fľaše už potom žije vlastným životom a generuje ďalšieho kráľa, tentoraz Rastislava, a zo „starých Slovákov“ sú ešte starší, keď ich korene ležia 3000 rokov pred Kristom v dobe bronzovej, pričom Slovensko je kontinuálne osídlené slovanským etnikom už 5000 rokov.
Dozvedáme sa o „slovenskom klaviristovi a komponistovi“ Františkovi Listovi (tak!), slovenským sa stáva Béla Bartók a ďalšie osobnosti, a dalo by sa pokračovať. Autori podobných nezmyslov sú stavaní istými kruhmi na piedestál, a historici, ktorí pri vymýšľaní vlastných dejín chcú zachovať isté medze, aby sa nezdiskreditovali úplne, sa zrazu musia hanbiť, že sú nevdojak v tíme s Cyrilom Hromníkom, Miroslavom Demkom a podobnými autormi.
Kde nie sú argumenty, tam sa vymyslia, nasleduje voluntaristická interpretácia s ich zaradením do kontextu, postupným pretlačením do učebníc, najprv opatrným a postupne už nepripúšťajúcim žiadny iný výklad.
Robíme presne to isté, namiesto toho, aby sme sa poučili z nezmyselných mýtov našich južných susedov, ktorí nachádzajú Maďarov a „maďarstvo“ priam v praveku, prisvojujú a pomaďarčujú si všetkých uhorských obyvateľov a János Esterházy je hagiografickou ikonou len preto, že bol Maďar a bojoval za maďarské záujmy.
Alebo sa zdôrazní jeden fakt (ako pri našom Svätoplukovi) a dvadsať sa zamlčí. Na rozdiel od Maďarov sa u nás o podobných témach aspoň polemizuje.
Konštrukcia namiesto výskumu
Akoby bolo treba silou-mocou dokazovať floskulu z publikácie, ktorá svojho času legitimizovala naša štátoprávne ambície: „Starý národ, mladý štát.“ Nie, tu nejde len o komplexy zo zdanlivo „malých“ a málo slávnych dejín, ktoré treba skrášliť a upraviť, aby sa stali zdrojom ešte väčšej hrdosti. Tu sa opakuje staré známe orwellowské: kto ovláda prítomnosť, má v rukách minulosť, a kto ovláda minulosť, má v rukách i budúcnosť.
Konštruovanie minulosti (namiesto výskumu) sa nazýva vlastenectvom, čo má ospravedlniť, že vlastivedným pseudoromantickým a nevedeckým konštruktom podliehajú aj rôzne vedecké (a pseudovedecké) štruktúry.
Podobne sofistikovane znie aj zdôvodnenie takéhoto štátom dotovaného „vlastenectva“ z úst samotného premiéra: „Lebo práve všade tam, kde je nedostatok vlastenectva, vybuchuje extrémizmus. Tam, kde niet hlbokých koreňov k vlasti, k Slovensku, k domovine, tam mladých zvedú ľahko dostupné extrémne myšlienky.“
Primitívny nacionalizmus, ktorý sa nezastaví pred žiadnym susedom a vyznačuje sa nulovou toleranciou voči všetkej inakosti, má aj svoju ďalšiu, nie menej odvrátenú stránku. „My cudzie nechceme, svoje si nedáme,“ znel okrídlený slogan slotovskej SNS. A na korupcii, netransparentnosti a klientelizme sa predvádzalo, čo sa rozumie pod „naším“.
Dokonca aj taká „ochrankyňa záujmov Slovákov“ ako Matica slovenská sa so svojím bývalým priam glorifikovaným predsedom úspešne zhostila rozkradnutia toho „najslovenskejšieho“: zozbieraného Národného pokladu.
Text je úryvkom z knihy
Odkiaľ a Kam (20 rokov samostatnosti)
Čítajte viac komentárov:
Prokurátorom rozšírili právomoci, aj keď na to nie je vhodná chvíľa, myslí si Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Putin má u nás obdivovateľov napriek opakovaným excesom, čuduje sa Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Roman Holec
