KNIHA TÝŽDŇA / MEZI KLADIVEM A KOVADLINOU
Životné peripetie známych ruských spisovateľov a ich diela sú svedectvom praktík totalitného režimu
„Myslia si, že sú mozgom národa, no v skutočnosti nie sú mozog, ale hovno,“ vyjadril sa v roku 1922 Lenin o príslušníkoch ruskej inteligencie, ktorých sa rozhodol navždy vysťahovať z nového sovietskeho štátu. Napísal to v liste Maximovi Gorkému, vtedy už jeho oponentovi, ktorý z emigrácie vyjadril Leninovi svoje znepokojenie nad deportáciami.
Takýto úvod knihy Ivany Ryčlovej Mezi kladivem a kovadlinou (Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno) predznamenáva jej obsah a nie náhodou ako prvý aktér stretu s boľševickou mocou tu figuruje práve Gorkij, priekopník socialistického realizmu. Autorka mu venuje najväčší priestor, keďže bol jediným ruským spisovateľom, ktorého spoločenské postavenie dosiahlo význam politického činiteľa s nesmierne komplikovaným osudom, intelektuálom, ktorého životné peripetie symbolizujú pozíciu pod dvojakým tlakom, „medzi kladivom a kovadlinou“, ako sám s obľubou hovoril.
Na vrchole so Stalinom
Gorkij sa krátko po revolúcii v roku 1917 rozišiel s boľševikmi, písal ostré pamflety proti Leninovi („Leninovci považujúc samých seba za Napoleonov socializmu s krikom završujú skazu Ruska - ruský ľud za to zaplatí potokmi krvi“), no veľmi rýchlo sa vrátil medzi nich. Mohlo to byť pragmatické rozhodnutie, no za prudkým Gorkého obratom mohla vraj stáť aj jedna z jeho osudových žien, herečka Maria Andrejevová, presvedčená marxistka a predĺžená Leninova ruka.
Po hone na ruskú inteligenciu však uznávaný dramatik, ktorého hry Meštiaci, Na dne a ďalšie sa hrali na svetových javiskách, znechutený opäť odchádza do zahraničia. Stalinovi, ktorý po Leninovej smrti stál na čele krajiny, záležalo na Gorkého definitívnom návrate a istý čas boli spolu na „vrchole neviditeľnej pyramídy“. No idylka netrvala dlho. Gorkij pochopil, že človek, ktorému slúžil, je tyran, a pre Stalina sa slávny autor stal nepotrebným.
Gorkij s podlomeným zdravím nakoniec skončil v neoficiálnom domácom väzení, kontakt so svetom tvorili len noviny, netušil však, že Pravda, ktorú dostával, sa tlačila v jedinom exemplári špeciálne preňho. Jeho medzinárodné renomé však ešte stále ovplyvňovalo domácu politickú scénu a skutočný teror sa v Sovietskom zväze rozpútal až po spisovateľovej smrti. Prvý politický proces v Moskve sa začal v auguste 1936, dva mesiace po Gorkého pohrebe.
Dve samovraždy
Na rozdiel od Gorkého prijal Vladimir Majakovskij revolúciu v sedemnástom roku s nadšením, bola preňho impulzom k hľadaniu nových foriem poézie. Boril tradičné kánony, stal sa kultovým básnikom, ale súčasne aj básnikom vytvárajúcim kult Lenina. Nazýva ho „najľudskejším zo všetkých ľudí“", k desiatemu výročiu revolúcie píše „Velebme verš i kladivo“.
Satiricko-kritické videnie spoločnosti ho však časom vrhá na opačnú stranu barikády. Útočí naňho najmä Ruská asociácia proletárskych spisovateľov, a tak sa frustrovaný bohém rozhodne v roku 1930 k šokujúcemu kroku a vstupuje do radov tejto asociácie dúfajúc, že sa ataky voči nemu skončia. Výsledkom však bola totálna básnikova izolácia, systém, ktorý nedávno ospevoval, ho začal čoraz viac drviť. Ešte v tom istom roku, ako tridsaťsedemročný, sa zastrelil.
Rovnakým spôsobom skoncoval so životom aj Alexander Fadejev, autor legendárnej Mladej gardy. Ešte predtým, než ju napísal, sa až príliš zamotal do politiky, napriek istým literárnym úspechom bol viac funkcionárom než spisovateľom. Vojnový román Mladá garda, vychádzajúci v roku 1945 v časopise Znamja, mal obrovský čitateľský úspech, no aj po pripomienkach Stalina musel Fadejev knihu prepracovať.
Druhá verzia z roku 1951 bola „obchodom, v ktorom sa stratilo všetko, čo z Fadejeva robilo spisovateľa“. Osobnú aj umeleckú prehru („Prerábam mladú gardu na starú“) si plne uvedomoval, a keď ani po Stalinovej smrti tento bývalý šéf sovietskych spisovateľov neuspel s dobre mienenými pripomienkami na najvyšších fórach strany, rozhodol sa pre tragické finále.
Kto napísal Tichý Don?
Aj do života Michaila Šolochova zasiahla Ruská asociácia proletárskych spisovateľov, ktorá ako prvá začala spochybňovať jeho autorstvo románu Tichý Don. Prvý diel vyšiel, keď mal autor len 23 rokov, a taký mladý človek „predsa ešte nedokáže vytvoriť podobné dielo“, navyše románu vyčítali ideologicky tápajúceho hlavného hrdinu, čo priamo viedlo k označeniu Šolochova za kontrarevolucionára. Za mladého autora sa však prekvapujúco postavili Stalin aj Gorkij, po dokončení tetralógie dokonca Šolochov dostal Stalinovu cenu.
Opäť však došlo k zvratu a po rokoch sa Stalin otočil k spisovateľovi chrbtom. Ale aj Šolochov sa zmenil, keď za Tichý Don dostal v 60. rokoch Nobelovu cenu, stal sa oddaným hovorcom režimu a okrem iného výrazne prispel k vylúčeniu Alexandra Solženicyna z radov sovietskych spisovateľov. Ten sa mu revanšoval opätovným otvorením problému údajného plagiátorstva a pikantný duel dvoch laureátov Nobelovej ceny bol síce ostro sledovaný, ale žiadny výsledok nepriniesol. Jeden z najväčších sporov literárnej histórie je dodnes otvorený.
Zo šiestich protagonistov knihy Mezi kladivem a kovadlinou je u nás Viktor Nekrasov najmenej známy, k čomu nesporne prispela jeho emigrácia v roku 1974 a tým aj vymazanie z literárnych dejín v krajinách sovietskeho bloku. Nekrasov sa pritom stal svetoznámy svojou vojnovou prózou V stalingradských zákopoch z roku 1946, autentickým dielom človeka, ktorý si prežil stalingradské peklo a písal nepateticky napríklad aj o tom, že vojaci v zákopoch nemysleli na vlasť, ale tešili sa, až sa vojna skončí.
Na stranu pravdivej knihy, ostro vybočujúcej z vtedajších chválospevov na Červenú armádu, sa prekvapujúco postavil Stalin a ovenčil dielo cenou nesúcou jeho meno. Kniha však vyvolala u dogmatických straníkov nevôľu, a keď sa Nekrasov postavil verejne proti antisemitizmu, jeho literárny osud bol doma spečatený a radšej si zvolil život v emigrácii.
Kolymské peklo
Osud Varlama Šalamova bol zdanlivo najmenej komplikovaný, no o to hroznejší. Aj jemu ležalo na srdci dobro svojej krajiny, a nič na tom nezmenili ani dlhé roky strávené v najtvrdších lágroch za polárnym kruhom za kritiku stalinských praktík. Nikdy sa nezaplietol s režimom a po prepustení na slobodu sa pokúšal vydať svedectvo o kolymskom tábore smrti. Márne, najmä keď sa prekvapujúco nedočkal pomoci od svojho „lágrového brata“ Solženicyna. Šalamovove Kolymské poviedky nakoniec v jeho vlasti vyšli až v Gorbačovovej ére, no autor sa toho už nedožil, zomrel v izolácii, slepý a hluchý v otrasných podmienkach ústavu pre invalidov.
Rusistka Ivana Ryčlová napísala fundovanú a pútavú mozaiku o vzorke spisovateľov, ktorých často ambivalentný vývoj zodpovedal zložitosti a brutalite totalitného režimu. Pri strhujúcom líčení ich pohnutých osudov sa autorka nestavia do úlohy sudcu či moralizátora, no polarita medzi začiatkom a záverom knihy, teda medzi Maximom Gorkým a Varlamom Šalamovom, je predsa len zrejmá. Jeden, najvplyvnejší sovietsky spisovateľ, napríklad dobre vedel o gulagoch a hľadal pre ne slová ospravedlnenia, ten druhý v nich strávil nekonečných sedemnásť rokov.
