Píše americký ekonóm a spisovateľ Thomas Sowell (1930)
Od roku 1963 nastal v rasovej otázke dobre zdokumentovaný pokrok. No sme tiež svedkami veľkého úpadku, ktorého centrom je dezintegrácia čiernej rodiny.
Päťdesiate výročie pochodu na Washington a pamätný prejav reverenda Martina Luthera Kinga I have a dream – Mám sen – je dôvodom na to, aby sme sa pozreli späť. Môže to byť inšpirujúce, ale tiež bolestivé a neblahé.
Presne opačný prístup
Základom Kingovho prejavu bol sen o svete, v ktorom ľudia nebudú posudzovaní na základe farby svojej kože, ale na základe svojho charakteru. Hodnotenie jednotlivcov podľa charakteru je opakom toho, keď posudzujeme, ako sú nejaké skupiny ľudí štatisticky zastúpené medzi zamestnancami, vysokoškolskými študentmi či politikmi.
Ale mnohí – ak nie väčšina – z tých, ktorí dnes oslavujú Kingov prejav, podporujú presne opačný prístup k skupinovým výhodám, zvlášť k tým, ktoré sú založené na farbe kože.
Otázku, aký konzistentný bol v rôznych témach svojej doby sám King, môžeme prenechať historikom. Jeho dedičstvo pre nás je práve v onom „Mám sen.“ To, čo bolo na reči historické, nebol len obsah jeho slov, ale aj to, ako mocne jeho odkaz rezonoval v Američanoch v tom období, v celom spektre rás, ideológií a politiky. Za zákon o občianskych právach z roku 1964 i za zákon o volebnom práve z nasledujúceho roku hlasovalo vyššie percento republikánov ako demokratov.
Dezintegrácia rodiny
Povedať, že to bola nádejná doba, by bolo zľahčovaním. Povedať, že mnoho vtedajších nádejí sa skončilo sklamaním, by bolo takisto zľahčovaním.
