Píše Juraj Buzalka z Ústavu sociálnej antropológie FSEV UK
Podľa správy TASR zo 4. júla 2005 bývalý predseda Slovenskej národnej rady a vtedajší poslanec Národnej rady SR za KDH František Mikloško prevzal v Budapešti 11. júna 2005 Cenu Sv. Vojtecha, ktorú každoročne udeľuje Nadácia Sv. Vojtecha sídliaca v nemeckom Krefelde.
Pri tejto príležitosti sa F. Mikloško vo svojom mene ospravedlnil Maďarom v SR za to, že v rokoch 1945 až 1948 československé a slovenské štátne orgány ubližovali Maďarom žijúcim na Slovensku, na základe kolektívnej viny boli pozbavení občianstva aj majetku.
Chronická choroba etnizácie
Pamätné vyjadrenie popredného slovenského katolíka a disidenta v období komunizmu sa na rodnej hrude dočkalo širokej kritiky. Zdroje tejto kritiky sa nám lepšie osvetlia, ak sa začítame napríklad do prác Ľubomíra Liptáka. Podľa neho vedúca niť slovenských dejín je vďaka slovenským historikom a intelektuálom definovaná ako „boj o prežitie“. V jej zdôvodňovaní sa spojili mýty o odvekom útlaku, o národe nie ako o voľbe, ale ako o „veci krvi“, o všemocnom a na všetko oprávnenom štáte, o kolektívnych vinách i kolektívnych právach na odplatu.
Práve preto Preambula Ústavy Slovenskej republiky trpí na chronickú chorobu etnizácie. Právo na existenciu pre ňu existuje len v etnonárodnom zmysle. Navyše, úvod do základného dokumentu štátu triedi etnické skupiny podľa významu, aký im zákonodarcovia priznali v národnoštátnej hierarchii. Najdôležitejší je „národ slovenský“ ako kolektívna bytosť, ktorá láskavo dovoľuje Neslovákom v štáte existovať.
V texte po mýtických vsuvkách o dedičstve a práve na bytie nasleduje odkaz na národnostné menšiny a ešte za nimi – žiada sa povedať o úroveň nižšie – zase na etnické skupiny. Preambula tak z občanov, ktorí nie sú súčasťou privilegovaného „štátotvorného“ národa, vytvorila nelojálne menšiny.
Zakomplexovaná politika
Slovenská národná rada (SNR) pred Vianocami 1990 – ešte v porevolučnom duchu – vyjadrila hlbokú ľútosť nad deportáciami Židov a začiatkom roka 1991 sa ospravedlnila za odsun Karpatských Nemcov, čím odmietla ich kolektívnu vinu. Tento akt bol negatívne vnímaný najmä českou optikou, pretože ním SNR naštrbila legitimitu takzvaných Benešových dekrétov, v dôsledku ktorých boli z Československa vysídlení Nemci a prejavilo sa úsilie vysťahovať aj Maďarov.
V prípade tých druhých – ako ukazujú postoje etnicky slovenskej reprezentácie bez ohľadu na politické tričko, s výnimkou spomenutého a „národnými silami“ kritizovaného Františka Mikloška – slovenská politika naďalej zostáva zakomplexovaná. Slepota slovenskej etnopolitiky bola viditeľná nielen v tom, že nacionálni radikáli i národní demokrati v roku 2010 využili ako nahrávku na smeč zákon o dvojakom občianstve zahraničných Maďarov z dielne nacionálneho populistu Viktora Orbána a prijali vlastný „vzdorzákon“, ale aj v tom, že demokratickejšia a otvorenejšia časť slovenskej politiky nedokázala tento zákon hlasnejšie kritizovať, a tým prispieť k jeho zrušeniu alebo zásadnému prepracovaniu.
Predseda strany Most-Híd Béla Bugár na jeseň 2012 kritizoval princíp posvätnej kravy v prípade Benešových dekrétov na Slovensku. Pripomenul, že Slováci s Maďarmi si o povojnových a iných neprávostiach z minulosti potrebujú povedať pravdu. Aj preto je nedôstojné, že premiér multietnickej Slovenskej republiky necitlivo zasiahol do prezidentskej kampane etnicky vyčisteného Česka práve podporou šovinistickej časti jeho politiky. Moderná Európa bola totiž vybudovaná na úsilí vyrovnať sa s výsledkami masového zabíjania; tento zhnitý základ treba podkopávať, ako sa len dá. Nástupnícke štáty Československa sa síce rozišli „nežne“, doma však vznikli dobrí a zlí Slováci a veľké menšiny – z nich najväčšia tá, ktorá logikou nacionalizmu v strednej Európe po roku 1918 utrpela najviac, teda maďarská.
Slavianofilské blúznenie a strach
V roku 2008 v provincii Kosovo deklarovali nezávislosť. Slovenská republika ako nástupnícky štát po veľmi podobnej federácii, akou bola juhoslovanská, odvtedy nezávislosť provincie tvrdošijne odmieta. Je kosovská nezávislosť, ktorú si po etnických čistkách želá väčšina jeho obyvateľov, odôvodňovaná inými „odvekými túžbami“ ako slovenská, pri zrode ktorej navyše stála skupina privatizérov a nacionalistov, ktorí nebrali ohľad na názor väčšiny?
Prvá príčina tohto odmietania je okrem iného v dedičstve slovenského nacionalizmu. Ten sa odvíja od slavianofilského blúznenia Ľudovíta Štúra, pokračuje martinskými konzervatívcami cez Husákovo sovietske Slovensko a prejavuje sa napríklad v náklonnosti Jána Čarnogurského k Rusku či v naivnej viere niektorých Slovákov, že spájajú Rusko s Európou. V duchu tohto mýtu Slovania Slováci stoja na strane Slovanov Srbov, a hotovo!
O druhej príčine sa väčšinou otvorene nehovorí. Rozpad Srbska je dôsledkom uplatňovania nacionalizmu väčšiny a menšín v multietnickom štáte. Slovensko je etnicky najheterogénnejší štát spomedzi susedov okrem Ukrajiny. Pokiaľ bude povahu tohto štátu určovať koncept národného štátu etnickej väčšiny, Slovensko bude bojkotovať nezávislosť Kosova. Slovenskú kosovskú politiku totiž primárne diktuje strach z akceptovania multietnickosti vlastného štátu, a teda najmä strach z maďarskej menšiny.
Ani maďarská menšina však už výhľadovo nemusí stačiť: počty jej príslušníkov postupne klesajú, a tak slovenská etnopolitika bude potrebovať iných „iných“ – napríklad Rómov, keďže športovcov a turistov tmavej pleti je u nás stále málo.
Obíde nacionalizmus Rómov?
Významný teoretik nacionalizmu Rogers Brubaker rozlišuje medzi dvoma modelmi, ktorými sa v Európe organizuje a prejavuje viacetnickosť. Prvý sa vytvoril najmä na západe kontinentu. Etnické skupiny v tomto prípade – až na výnimky – vznikli ako dôsledok imigrácie a sú vo všeobecnosti územne rozptýlené.
Multietnický model v strednej a východnej Európe má inú podobu, keďže etnické skupiny sú pôvodné alebo sa za pôvodné aspoň vydávajú. Vo východnej Európe podľa Brubakera vznikli etnické skupiny viac „zmenami hraníc ponad ľudí ako pohybom ľudí cez hranice“. V druhom prípade získava etnicita teritoriálnu podobu a viacetnickosť je chápaná ako multinacionalita. Vo východnej Európe sú tak ľudia nútení mať právo na kultúru takmer výlučne v etnonárodnom zmysle. Výnimku z tohto pravidla tvoria Rómovia.
Rómov totiž nemožno zaradiť do kategórie národná či etnická menšina rovnako ako napríklad Slovákov, Maďarov, Nemcov či Rusínov. Napriek tomu, že si politici, publicisti či štátni úradníci väčšinou z viacznačnosti kategórie „Róm“ veľkú hlavu nerobia, už zbežný pohľad ukazuje, že Rómovia môžu byť sociálne i územne vylúčenou skupinou, ekonomicky marginalizovanou populáciou, ako aj etnickou či národnostnou menšinou. Pre nemnohých jasnozrivých môže táto kategória potenciálne nadobudnúť znaky teritoriálnej národnosti.
Od Veľkej francúzskej revolúcie počet národov na svete dramaticky stúpa. Prečo by logika nacionalizmu, ktorá plodí národy takmer automaticky, mala obísť práve Rómov?
Eventualita, že sa z kategórie Róm podľa logiky sebaurčovacieho práva stane rómska teritoriálna národnosť ako maďarská, slovenská či česká, môže však naraziť na obrancov národného štátu Slovákov, Čechov či Maďarov. Hoci všetci nacionalisti sveta túžia po „svojom“ štáte, slepo veriac v právo na sebaurčenie, keď už takýto štát raz získajú, vášnivo bránia iným v „ich“ štáte, aby využili to isté sebaurčenie. Ako sa teda otočiť v tejto slepej uličke? Ako prijať viacetnickosť a nenútiť pritom Rómov do kultúry nacionalistického sebaurčenia?
Agrárna tolerancia
Je jasné, že v 21. storočí je potrebné intenzívnejšie (aj pomocou inštitucionálnych nástrojov) odmietať, aby malá skupina vytvorila kmeňovú výlučnosť aj za tých, ktorí si bytie v kmeni neželajú alebo ich národný cirkus, povedzme, nudí. Väčšina občanov sa stala členmi národa nechtiac, socializáciou do aktuálnej podoby dominantnej kolektívnej identifikácie. Aj preto máme všetci právo na existenciu aj v inom než etnonárodnom zmysle!
Funkčná viacetnickosť má väčší potenciál na dlhodobé spolužitie ako výlučná teritoriálna nacionalita. Prosperujúce mestá v minulosti i dnes boli z definície multietnické. Podobne trvácne agrárne impériá, ktoré po stáročia charakterizovali aj východnú Európu, vykazovali veľkú náboženskú aj etnickú rozmanitosť. Z historického hľadiska i z hľadiska prosperity je teda anomáliou práve homogénny národný štát.
Model tolerantnej spoločnosti v strednej Európe 21. storočia by sa totiž mal zakladať na etnicky neutrálnom modeli spolužitia. Pochopenie komplexnej povahy a pôvodu kategórie „Róm“ bude pri budovaní tohto modelu na Slovensku kľúčové. Najprv treba totiž zmeniť „odveké“ uvažovanie o skupinách, až potom sú možné úspešné vzdelávacie či sociálne programy.
Na rómsku agendu, oblasť, v ktorej u nás najpríkrejšie vidno chudobu, nerovnosť a nevedomosť – najdôležitejšie témy modernej sociálnej politiky – si ani jedna politická sila v štáte nevie nájsť priestor. Pritom ide o najväčšiu civilizačnú výzvu krajiny v 21. storočí, pri ktorej je nárast popularity neonacizmu len vedľajším produktom. Skúsenosť s multietnicitou v tomto priestore je bohatá, bolo by preto dobré podporovať alternatívnu interpretáciu politického projektu multietnickej Slovenskej republiky.
Text je úryvkom z knihy
Odkiaľ a Kam (20 rokov samostatnosti)
Čítajte viac komentárov:
Americký prezident preukázal slabosť. A to je Asadovo víťazstvo, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Zamýšľal sa niekto nad tým, či nie je nízka efektivita výberu DPH skôr problémom cielených podvodov s vratkami? pýta sa Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Skúsenosť hovorí, že inšpekcia nevysvetliteľné konanie svojich kolegov z rezortu často dodatočne posvätí, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
