Píše Kubo Mačák, medzinárodný právnik z Univerzity v Exeteri
Stanovisko Veľkej Británie o prípustnosti humanitárnej intervencie v Sýrii je právne chybné a slovenská vláda by ho mala výslovne odmietnuť.
Úrad britského predsedu vlády vydal vo štvrtok dôležité oficiálne prehlásenie ohľadom legality vojenského útoku na Sýriu.
V skratke, Veľká Británia tvrdí, že zásah v Sýrii by bol aj bez zmocnenia Bezpečnostnej rady OSN v súlade s medzinárodným právom na základe tzv. doktríny humanitárnej intervencie.
Toto stanovisko by po stránke správnosti právnej analýzy neobstálo ani ako seminárna práca študenta medzinárodného práva, a čo viac, Slovensko by ho malo verejne odsúdiť.
Asi netreba opakovať, že základným kameňom dnešného systému medzinárodného práva je všeobecný zákaz použitia sily daný Chartou OSN. Charta z neho pripúšťa práve a len dve výnimky.
Poprvé, sebaobrana, ku ktorej došlo napríklad vo vojne o Falklandy v roku 1982, keď sa Británia (oprávnene) bránila proti argentínskej invázii.
Podruhé, zmocnenie Bezpečnostnej rady OSN, ktoré bolo napríklad právnym základom zásahu NATO v Líbyi v roku 2011.
Jadrom argumentu Veľkej Británie je, že existuje aj „tretia výnimka“, a to údajné právo na unilaterálnu humanitárnu intervenciu.
Keď menej nie je viac
Štvrtkové prehlásenie má iba päť číslovaných odsekov a na profesionalite mu nepridáva skutočnosť, že posledný z nich nedopatrením nesie znovu označenie číslom jedna.
Britská vláda v ňom tvrdí, že medzinárodné právo povoľuje použitie „výnimočných opatrení“ – očividný eufemizmus znamenajúci ozbrojenú intervenciu – na zmiernenie rozsiahlej humanitárnej katastrofy, a to ak sú súčasne splnené tri konkrétne podmienky.
Stanovisko pokračuje právne znejúcimi formulkami:
- je treba, aby existovali „presvedčivé dôkazy“ o extrémnej humanitárnej tiesni;
- musí byť „objektívne zrejmé“, že neexistuje iná alternatíva okrem vojenského riešenia;
- a použitie ozbrojenej sily musí byť „nevyhnutné a proporcionálne“ k cieľu odstránenia humanitárnej tiesne.
Neveľmi prekvapivo v poslednom odseku Briti dospeli k záveru, že intervencia v Sýrii by tieto tri kritéria splnila.
Hoci stanovisko používa právnický jazyk, jeho analýza má so súčasným stavom medzinárodného práva spoločné pramálo.
V Charte OSN (ani v žiadnej inej všeobecne ratifikovanej medzinárodnej zmluve) zmienku o práve na humanitárnu intervenciu nenájdete. Práve naopak, Charta zveruje právomoc rozhodovať o použití sily v medzinárodných vzťahoch len do rúk Bezpečnostnej rady OSN ako hlavného orgánu celosvetového systému kolektívnej bezpečnosti.
Štáty tento systém vytvorili v roku 1945, aby predovšetkým zachovali medzinárodný mier a bezpečnosť a tým, slovami preambuly Charty, predišli „nevysloviteľným strastiam“, ktoré práve ukončená svetová vojna priniesla celému svetu.
Ani zmluva, ani obyčaj
Okrem medzinárodných zmlúv môžeme medzinárodnoprávne práva a povinnosti nájsť aj v takzvaných medzinárodných obyčajoch.
Obyčaje sú síce nepísané, no ich existencia sa zisťuje objektívnym postupom. Aby vznikla právna obyčaj podľa medzinárodného práva, musia štáty daným spôsobom skutočne konať (podmienka štátnej praxe alebo latinsky usus) a zároveň byť presvedčené, že takto konajú na základe práva (podmienka presvedčenia o právnej záväznosti, opinio juris).
Nanešťastie pre Britov sa existencia doktríny humanitárnej intervencie nedá odvodiť ani z obyčajového práva.
Relevantnej praxe štátov je minimum a ak aj v minulosti k zásahom motivovaným údajnými humanitárnymi dôvodmi došlo, ako tomu bolo napríklad v Ugande roku 1979 alebo v Kosove roku 1999, opinio juris chýbalo. Buď sa samotný intervenujúci štát domáhal iného dôvodu (Tanzánia tak oprela svoj zásah proti ugandskému diktátorovi Idi Aminovi o právo na sebaobranu), alebo bolo odôvodnenie humanitárnou intervenciou následne odmietnuté medzinárodnou komunitou ako protiprávne (ako sa stalo po zásahu NATO v Kosove).
Pre prípad, že by niekto z čitateľov ešte stále prechovával akékoľvek pochybnosti, v roku 2000 na summite G77 prijalo asi 130 štátov – teda väčšina všetkých štátov sveta – deklaráciu, v ktorej jednoznačne stojí: „Odmietame údajné ,právoʻ na humanitárnu intervenciu, ktoré nemá žiaden základ v Charte OSN, ani vo všeobecných princípoch medzinárodného práva.“
O čo teda ide?
Medzinárodní právnici v službách britskej kráľovnej nie sú žiadni babráci, ktorí nedávali na právnickej fakulte pozor a nedopatrením vyprodukovali päťodsekový nezmysel. V skutočnosti britská vláda sledovala vydaním tohto vyhlásenia konkrétny (hoci nevyslovený) cieľ. Tým je dosiahnuť zmenu obyčajového práva vytvorením novej normy pripúšťajúcej obmedzené právo na humanitárnu intervenciu.
Už aj nasledujúce udalosti vo Westminsterskom paláci však spochybnili šance vlády v tomto smere uspieť. Parlament totiž ešte vo štvrtok v noci odmietol odobriť britskú účasť na prípadnej intervencii v Sýrii.
Parlament je podobne ako aj vláda štátnym orgánom, ktorý sa podieľa na vytváraní opinio juris konkrétnej krajiny. Hlasovanie britských poslancov – hoci dôvody jednotlivých hlasujúcich prirodzene poznať nemôžeme – tak vrhá tieň pochybnosti na to, či vôbec presvedčenie o právnej prípustnosti humanitárnej intervencie predstavuje súčasné opinio juris Veľkej Británie.
No to, či sa doktrína humanitárnej intervencie stane platnou súčasťou medzinárodného práva, teraz už závisí od reakcie zvyšku medzinárodnej komunity.
Ak ostatné štáty prijmú britský pokus zaviesť nové pravidlo medzinárodného práva, ich súhlasom sa dnešná nesprávna interpretácia stane zajtrajším platným právom, ktorého obsahom bude hľadaná tretia výnimka.
To je paradox medzinárodného obyčajového práva, ktorého sú si právni poradcovia Davida Camerona veľmi dobre vedomí.
Záleží aj na nás
A práve preto je dôležité aj to, čo na to povieme my. Slovensko by malo britské stanovisko odsúdiť ako nesprávne, tým prispieť k tvorbe opačného opinio juris, a teda v konečnom dôsledku zabrániť vzniku novej výnimky.
Systém kolektívnej bezpečnosti založený Chartou OSN zďaleka nie je ideálny, ale posledná vec, ktorú potrebuje, je jeho ďalšie oslabenie vytvorením právnej výnimky, ktorá v budúcnosti umožní ktorémukoľvek štátu tvrdiť, že intervenuje na cudzom území, aby predišiel humanitárnej katastrofe.
Potrebujeme pripomenúť, že v septembri 1938 Adolf Hitler odôvodnil zásah proti Československu „brutálnym“, „ukrutným“ a „barbarským“ zaobchádzaním, ktorého sa údajne dopúšťala naša vláda na etnických Nemcoch žijúcich na našom území?
Situácia v Sýrii je vážna a utrpenie civilného obyvateľstva sužovaného občianskou vojnou je odsúdeniahodnou humanitárnou katastrofou. To však neznamená, že západné mocnosti majú voľnú ruku prepísať pravidlá, na ktorých tvorbe sa pred takmer sedemdesiatimi rokmi aj ony výrazne podieľali.
Ich úlohou je naopak konať v rámci tohto systému a usilovať sa, podobne ako sa im to podarilo vo vzťahu k Líbyi v roku 2011, o dosiahnutie riešenia, ktoré je v súlade s právom a dlhodobým záujmom na zachovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Konečne, naša vláda by sa prostredníctvom nášho premiéra alebo ministra zahraničných vecí mala rovnako postaviť na stranu existujúceho medzinárodnoprávneho systému ako záruky kolektívnej bezpečnosti, a teda výslovne britské vyhlásenie odmietnuť.
Autor: Kubo Mačák
