Píše britský expremiér Tony Blair
Ľudia pri predstave intervencie cúvajú. Ak však uvážime budúce dôsledky nečinnosti, tá predstava nami otrasie: bitúnok v Sýrii, Egypt v rozvrate a stále rovnako nebezpečný Irán.
Po tom, čo v Sýrii použili chemické zbrane, je západná politika na rázcestí: budeme komentovať alebo konať, formovať dianie, alebo naň reagovať?
Po dlhých a bolestných operáciách v Iraku a Afganistane rozumiem všetkým argumentom, prečo sa držať od súčasnej vravy bokom, sledovať vývoj, ale nezasahovať, vyostrovať slovné vyjadrenia, ale nezúčastniť sa na náročnej, ba krutej úlohe zmeniť realitu v teréne.
Musíme však pochopiť, akých následkov sa dočkáme, ak budeme len zalamovať rukami namiesto toho, aby sme sa pustili do práce.
Ľudia pri predstave intervencie cúvajú. Ak však uvážime budúce dôsledky nečinnosti, tá predstava nami otrasie: Sýria zakliesnená v krvavom bitúnku medzi brutalitou Bašara Asada a rôznych pobočiek al-Káidy, semenisko extrémizmu nekonečne nebezpečnejšie ako Afganistan v deväťdesiatych rokoch, Egypt v rozvrate, kde akoby Západ bez ohľadu na spravodlivosť podporoval tých, ktorí by krajinu premenili na sunnitskú obdobu Iránu, a samotný Irán, ktorý síce má nového prezidenta, ale stále je teokratickou diktatúrou s jadrovou bombou. Západ by pôsobil zmätene, jeho spojenci by boli zdrvení a nepriatelia povzbudení. Ide o najčiernejší scenár, ale ani tak nie je pritiahnutý za vlasy.
Boľševické bratstvo
Začnime Egyptom.
Mnohí na Západe považujú za zjavné, že egyptská armáda zvrhla demokraticky zvolenú vládu a teraz potláča legitímnu politickú stranu, zabíja jej stúpencov a väzní jej vodcu. Sme preto na ceste k ostrakizácii tamojšej novej vlády. Myslíme si, že týmto prístupom presadzujeme svoje hodnoty. Úplne tomuto pohľadu rozumiem. Prikloniť sa k nemu by však bola vážna strategická chyba.