Keď malému dieťaťu berú na pieskovisku hračku, začne sa biť. Staršie a múdrejšie dieťa si uvedomí, že sa to môže skončiť plačom a že tú hračku by bolo lepšie s kamarátmi za niečo vymeniť. Aj tak ju vlastne nepotrebuje, pretože sa zo všetkého najradšej lezie po preliezkach.
Americkí oceliari to pochopili. Načo by sa v budúcnosti naťahovali s neštandardnými slovenskými finančnými skupinami? Stačí im predsa jednorazová dohoda s firmou Penta Group, v ktorej sa poistia, že nikto nespochybní predchádzajúci predaj hutníckeho jadra VSŽ, a že holding bude ďalej plniť zmluvné podmienky voči košickým oceliarňam. U. S. Steel potom svoje akcie VSŽ predá Pente a môže sa venovať tomu, pre čo na Slovensko pôvodne prišiel. Výrobe a predaju ocele.
Na druhej strane aj Penta sa z pozície najväčšieho akcionára VSŽ môže venovať tomu, v čom sa cíti ako ryba vo vode - súdnym sporom, v ktorých ide o dve miliardy korún.
Na prvý pohľad sa teda zdá byť všetko v najlepšom poriadku. Bolo však tým najlepším riešením, aby holding združujúci dvadsiatku výrobných podnikov s vyše šiestimi tisíckami zamestnancov ovládla neštandardná finančná skupina s nie najlepšou povesťou? Podobnú otázku si mali položiť tí vysokí štátni úradníci, ktorí sa pred rokom zaslúžili o netransparentný predaj akcií VSŽ trojlístku Penta Group, Istrokapitál a J&T. Zásluhou toho začali tieto firmy svoj vplyv zvyšovať a po desiatich mesiacoch dosiahli, čo chceli - ovládli najväčší slovenský holding.
