KNIHA TÝŽDŇA / ŤAHÁK NA BÁSNE
Hevierova kniha je vlastne komentovanou miniantológiou slovenských básnikov, nie chronologicky, lež tematicky a typologicky prezentujúcou jej (zväčša) reprezentačné zjavy s dôrazom na ich odlišnosť a jedinečnosť.
Daniel Hevier, polyvalentný a multimediálny svojím umeleckým záberom od poézie pre deti aj dospelých, románov, esejí a prekladov cez výtvarné pokusy po divadelné a hudobné performancie, nemá na Slovensku obdobu. Svoj najnovší literárny výtvor Ťahák na básne (LIC) si ilustroval, ako inak, sám a uplatnil v ňom svoj bystrý kritický úsudok i nesporné pedagogické vlohy v spojení s preňho typickou objaviteľskou vášňou a hravosťou. A ešte s čímsi, čo je dnes vzácne – s pokorou pred literárnym textom, pripúšťajúcou, ba privolávajúcou aj iné možnosti výkladu.
Kniha bude stále aktuálna, čo je dobré pripomenúť najmä teraz na začiatku školského roka, keď sa u nás opäť zvažuje prestavba štúdia, uprednostňujúca výučbu matematiky a prírodovedných predmetov pred jazykmi, respektíve v rámci výučby jazyka gramatiku...
Čítam, čítaš, čítame
Ako je Hevierov monumentálny hyperromán spred štyroch rokov Kniha, ktorá sa stane holdom literatúre v jej ústne tradovanej i v jej písomne zaznamenávanej podobe, tak je útly Ťahák na básne esenciálnym holdom literatúre ako poézii v postliterárnom a postknižnom svete tretieho tisícročia, kde dominuje civilizácia obrazu a kult šoubiznisu. Hevier sa ním bez mentorovania prihovára najmä 14- a 15-ročným, no jeho „príhovor“ je v podstate určený všetkým ľuďom bez rozdielu veku, pohlavia a profesie, ktorí majú otvorené srdce aj hlavu a spolu s autorom tušia, že ak niečo „kultivuje, obohacuje náš citový život, mapuje náš vnútorný vesmír, dovoľuje nám ochutnávať všetky chute nášho materinského jazyka, pestuje našu kreativitu, povzbudzuje našu originalitu a invenciu“, tak je to – „pravdepodobne“ – poézia.
V literatúre však „nikdy nejde o množstvo“, „v každom literárnom texte sa zrkadlia všetky ostatné literárne texty“ a „možno sa básne nemajú čítať preto, aby sme z nich niečo pochopili“. Už tieto Hevierove zovšeobecnenia z vlastnej výkladovej praxe v Úvode k záveru znejú kacírsky. Neortodoxný je sám výber z našich starých i nových klasikov – klasicistov, romantikov, parnasistov, oddaných ľudu, národu i jazyku, symbolistov, modernistov, vitalistov, civilistov, konkretistov, osamelých bežcov, barbarov i zúrivých malých robinsonov. Ťahák na básne je vlastne komentovanou miniantológiou slovenskej poézie, nie chronologicky, lež tematicky a typologicky prezentujúcou jej (zväčša) reprezentačné zjavy s dôrazom na ich odlišnosť a jedinečnosť. A treba povedať, že slovenská poézia v Hevierovom podaní iskrí aj dráždi – tvarovou i myšlienkovou rozmanitosťou, „výbuchmi z podstaty jazyka“ i aurou tajomstva.
Schola ludus
„Učenie hrou“ a „nákaza diagnózou lásky (k poézii)“ sú metodickým základom. Aj vtedy, keď sú na pretrase problémy lyrického subjektu s jeho „nárazmi“ na „hrany skutočnosti“(báseň-skladačka Jozefa Urbana Tónovi Pižurnému namiesto opijáša), krehkosť a zraniteľnosť ľudskej bytosti, vystavenej „britvičkám“ mravokárcov (Válkova Óda na Angeliku), „spor tela a duše“, známy už z barokovej, romantickej i symbolistickej tradície, tentoraz v spojení vášnivosti a askézy, osobného a univerzálneho princípu (Kraskovi Askéti). A tiež logika detská a logika dospelácka a originálne využitie detského vnímania (Oči Ľubomíra aj Martina Feldeka), krása nerealizovanej možnosti a hra ako estetický fakt (Ján Smrek) či básnenie ako „márna snaha“ (rozkošne sebaironická báseň Jána Kostru Dal by som za báseň poslednú košeľu aj jej výklad).
V meditatívnej a prírodnej lyrike odkrýva Hevier prekvapujúce polohy – rapový rytmus esenciálne sprítomňovanej „ukrojenej“, okrajovej krajiny (Vojtech Kondrót), kozmickú celostnosť vnútorného a vonkajšieho sveta (Ivan Laučík), neskrotnosť živlov, poskytujúcu zámienku na kritické zobrazenie človeka (v Hviezdoslavovej básni Var’ horúčavy príčinou, ktorej interpretácia je založená na „rozvlnení“ textu a vyjavuje aj vnútorný svár advokáta a básnika v národnom bardovi).
Z básnickej skratky medzi „nachádzaním krajiny a stratou mamy“ ako „bezpečnej krajiny“ vysvitá, že pomenúvať nepomenovateľné sa dá aj „presnými, až dokumentárnymi, faktografickými, konkrétnymi“ veršami (báseň Neurčitok jediného prozaika v antológii Dušana Dušeka), kým zrakovo-mentálne osvojovanie sveta môže prebiehať v napĺňaní kolobehu života, kde sa prírodné a ľudské, mužské a ženské dokonale dopĺňa (Šimonovičove Také oči). To všetko je skombinované s nenápadnými exkurzmi do literatúry, histórie, filozofie, umenia, kultúry, pričom Hevier obhajuje právo básnika na „nevysvetliteľné a nevysvetlené“ a vychádza z existencie básne aj ako zvukového, vždy a predovšetkým rytmicky a eufonicky (nielen metricky) presne organizovaného útvaru.
Zlomky a skvosty
V mnohorakej podobe sa vynára aj vzťah poézie (umenia) a spoločnosti, poézie a národných ašpirácií, „požiadavok doby“, politiky vrátane deformácií aj perzekúcií (od vizionárstva Janka Kráľa a rojčenia Jána Bottu cez sebaspytovanie „pošušky“ Laca Novomeského po úsporné výpovede Mikuláša Kováča, Petra Repku či Jána Ondruša). Ondrušovské „svedectvá o dobe, ktorá lámala ľudí ako zápalky“ (Zlomky IX.) či kováčovské „esteticky účinné morality“ (Stena) zároveň slúžia na objasnenie „metódy asociatívnosti“ ako „jedného z hnacích motorov literatúry, a poézie zvlášť“ či zostreného vnímania skutočnosti a jej dvojitého kódovania z hľadiska básnika.
Sugestívne sú Hevierove „ťaháky na básne“ tých, ktorí sú „najzložitejší na porozumenie“, ako Ján Stacho s navonok hermetickým Letom, založeným na „spájaní či zapájaní zmyslov do vnímania sveta“ a koreniacim v prapočiatkoch ústnej slovesnosti, ale aj, napríklad, Ján Hollý s malým skvostom Na kohútka v bernolákovskej slovenčine a čarovnej časomiere. (Jeho súčasným pendantom je kohút-oheň v dvojitej autorskej sebaprojekcii Kohút Kamila Peteraja). Hoci jazyková bariéra v prípade Hollého nie je podľa mňa taká neprekonateľná (potvrdzuje to aj niekoľkoročná divácka úspešnosť inscenácie HollyRoth v Štúdiu SND), vďaka Hevierovi za „kľúčik k pokladu“, odomykajúci Hollého obrazotvornosť vrátane „jemného zmyslu pre humor“ a emocionálne účinnej prostoty v obraze „tragiky a heroickosti existencie“.
Áno, keď básnik číta básnikov, poézia sa stáva putovaním za prameňom živej vody a napínavým dobrodružstvom.
Z ťaháka trhák
Nie všetko, pravdaže, Hevier povie a dopovie, niekedy iba odchýli dvere (a zastane na prahu ako pri Koleničovi), inokedy odpoveď nastolí v podobe otázky, v ktorej synesteticky zhutní belosť-bolesť, ako v skvelom výklade Strážayovho Smútku, vyúsťujúcom do otázky, prečo je sneh ľaliový. Ako pisateľ i čitateľ však kráča v šľapajach otca modernej poézie Guillauma Apollinaira – vie, že poézia má udivovať! A vie aj to, že v hmotárskom svete virtuálnej reality a čoraz dokonalejších informačných technológií literatúra, tá dnešná popoluška, stavia pre ľudí duchovné mosty a predstavuje „jednu z možností byť človekom, a zároveň prekročiť smrteľnosť vlastného druhu“.
Preto si možno iba želať, aby sa z básnického ťaháka stal literárny trhák, a v kútiku duše dúfať v pokračovanie, veď kto by nebol zvedavý napríklad na Hroboňa či Beniaka, Vadkertiovú, Haugovú či Podrackú, Štrpku či Michala Habaja, ba aj samého Daňa Heviera v Hevierovom podaní!
Autor: Michaela Jurovská
