Pojmom transition označujú politológovia prechodné obdobie medzi dvomi rôznymi politickými režimami. Koncom 60. rokov, keď sa tento pojem začal používať, mali tieto prechodné obdobia (po početných zmenách režimov v Afrike a Latinskej Amerike) nerovnakú dĺžku a nepredvídateľný koniec. O ich osude rozhodovali najmä koncovky jednotlivých partií globálnej hry dvoch supermocností. V tom čase sa ešte zdalo, že dejiny majú otvorený koniec.
Po krachu komunizmu sa pojem transition (takmer výlučne) používa v súvislosti s prechodom postkomunistických krajín k demokracii.
Slovinský politológ Boris Buden vydal nedávno knihu s názvom Koniec postkomunizmu: od spoločnosti bez nádeje k nádeji bez spoločnosti. Podľa autora postkomunistická tranzícia mala scenár, ale nemala novú víziu. Bol to mechanický návrat k princípom západnej demokracie. Predovšetkým k občianskej spoločnosti, ktorá mala byť subjektom demokratických zmien. Najschodnejšou cestou k demokracii sa však stalo napodobovanie. Chvíľu trvalo, kým si odkliati občania uvedomili, že už nie sú subjektmi demokracie, ktorú si vybojovali, ale deťmi, poslušnými žiakmi, ktorí počúvajú svojich učiteľov. Pre „deti komunizmu“ sa vytúžená demokracia stala strateným objektom.
Za komunizmu sa tvorivosť mimo línie nevyžadovala. Naopak, považovala sa za subverziu. Komunistické elity mali na všetky otázky „neotrasiteľné“ odpovede. Bola to výchova k pasivite, k hlúposti. Podľa Budena čosi podobné vyžaduje aj „racionalita“ postkomunizmu. Partokracie degradujú občana na dieťa, na politického hlupáka. Vyžadujú, aby všetky „poruchy tranzície“ (napríklad privatizácie, ktoré bohatstvo celých národov previedli do rúk hŕstky jednotlivcov) vnímali ako „detské choroby postkomunizmu“.
Nesúhlas, živelný či organizovaný odpor zdola, nie sú vítané, hoci práve tým sa prejavuje dospelosť dieťaťa. Nesloboda, ktorá sa stala slobodou, však deti potrebuje. Deti, ktoré sa jej dobrovoľne opäť zriekajú. Tento cynizmus občanov poburuje. Nepáči sa im redukovanie politiky na boje o vplyv a moc. Ponižuje ich pocit bezmocnosti zoči-voči tým, ktorí v záchvate globálnej megalománie sami seba považujú za projektantov všetkých snov o slobode.
Demokratické revolúcie „na Východe“ nepriniesli nijakú novú ideu, ktorá by mohla svet pozitívne ovplyvniť. Občania týchto štátov sú odsúdení na doháňanie. Na ceste k budúcnosti, ktorá je vlastne minulosťou iných. Toľko v kocke Buden. Na prahu obdobia, keď aktéri „mäkkých“ prejavov občianskej rozhorčenosti (u nás Gorila) trávia svoje melancholické sklamania v nádeji, že nájdu recept návratu k novému začiatku, bez zákazu používať vlastný rozum.
