Píše Martin Dubéci, politológ a poradca podpredsedníčky NR SR Eriky Jurinovej
Náš parlament nepracuje tak, ako by mal.
Tony Blair vo svojich memoároch píše o tom, ako aj po rokoch mimo premiérskeho úradu dostáva každý týždeň v stredu o 11.57 malé návaly úzkosti. Stredajšie poludnie je totiž tradične časom, keď má britská dolná snemovňa otázky na predsedu vlády, asi najdrsnejší nástroj spovedania politickej väčšiny menšinou na svete.
Robert Fico sa nášho parlamentu obávať nemusí. On a jeho ministri sú vystavení takmer nulovej kontrole prostredníctvom osobitných ústavných nástrojov, ktoré by mali mať poslanci k dispozícii.
Vysvetlenie je dvojaké, mnohé z pravidiel fungovania parlamentu by mali byť založené na neformálnej dohode (politickej kultúre?), tá je momentálne mizivá. Ukazuje sa tiež, že keď ide do tuhého, vládna väčšina využije obštrukcie na blokovanie kontrolných právomocí poslancov.
Až úsmevným príkladom je už spomínaná hodina otázok. V tomto volebnom období predseda vlády odpovedal na 36 otázok, z toho len päť bolo opozičných. Poslanci Smeru totiž koordinovane kladú vyšší počet takmer identických otázok, takže premiér sa za rečníckym pultom nezapotí.
Váhu parlamentu v očiach ministrov ilustruje minulotýždňový incident, keď poslanec Hlina blokoval rokovanie parlamentu pre neprítomnosť ministra Kaliňáka na jeho interpelácii, aj keď to vyžaduje rokovací poriadok parlamentu.
