Keď v rozhovore pre augustové vydanie Extra plus Ján Čarnogurský kritizoval ideologické nálepkovanie vojnovej Slovenskej republiky, vyvolal protichodné reakcie. Niektorí obdivovali jeho údajnú odvahu, iní s jeho hodnotením nesúhlasili a pomocou rôznych argumentov poukazovali na to, prečo si slovenský štát zaslúži prívlastky typu totalitný, klérofašistický alebo dokonca fašistický.
Pripomenúť by sme si mali dve skutočnosti. Či už bol vojnový štát totalitný, alebo autoritatívny, žiadny (hospodársky, sociálny či kultúrny) vzostup nemôže relativizovať nenávistnú kampaň jeho predstaviteľov proti vlastným židovským a rómskym občanom. A ak máme o štátnom zriadení z rokov 1939 až 1945 viesť slobodnú, neznásilnenú diskusiu, ako to žiada Čarnogurský, mala by to byť aj diskusia, v ktorej neskĺzneme k jej účelovému zneužívaniu.
Bol režim slovenského štátu skutočne totalitný? A o akom formáte a type nesúťaživého straníckeho systému v tomto období vlastne hovoríme?
