Dnes o nepatrnej téme, ktorá začiatkom školského roka opäť povyrástla. Vši. Škola už oznámila, šampón už mám v pohotovosti. Takže k šlabikáru treba pribaliť aj ihlicu. Z vlastnej šesťročnej skúsenosti a zo skúsenosti mnohých ďalších rodičov viem, že vši sú dnes v školách celkom bežná a celkom normálna vec. Hovoriť o nich však nevieme.
Mnohí mlčíme ako voš pod chrastou (aký významovo priezračný frazeologizmus!), hoci o všiach svojho dieťaťa vieme skôr ako učitelia. „Veď nech ide a nech mu to nájdu v škole.“ Škola potom vždy veľmi ohľaduplne, oznamovaco-náznakovo-diskrétne napíše: „Objavili sa vši, skontrolujte, prosím, deti a urobte príslušné opatrenia.“ V nádeji, že to spojenie „urobte príslušné opatrenia“ zabezpečí reálne kroky rodičov, teda odvšivenie.
Rozmýšľam, prečo sme takí nedospelí. Prečo bez problémov pošleme dieťa napríklad do školy v prírode napriek tomu, že nám učiteľka dva dni pred odchodom oznámi, že „pri kontrole sa našli vši, kým sa neodstránia, neposielať dieťa do kolektívu“?
