S menom Milana Hamadu som sa stretol hneď na počiatku môjho básnického tápania i topenia: najprv ako s erbovým menom Slovenských pohľadov, ktoré boli v tých časoch (druhá polovica šesťdesiatych rokov) avantgardným časopisom.
Jeho recenzie boli viac než iba odbornými referenciami nad prečítanými knihami – boli to hlboké a hĺbkové štúdie, rezy do tkaniva textu, ale vždy akýmsi spôsobom text prítomnej knihy presahovali, vždy hovorili aj o niečom viac, než len o individuálnom výkone jednotlivého autora.
Hovorili o mnohom, nikdy nie však o mindrákoch a frustráciách samotného kritika.
