PÍŠE SAMO MAREC

Naša generácia Slovensko nezlepší. Prepáčte

Namiesto toho, aby sme skutočne nastúpili, sme nastúpili len do šľapají tých, ktorí vychodili cestu pred nami.

(Zdroj: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Bol to Gabriel Garcia Marquéz, ktorý vo svojej biografii vysvetľoval dôležitosť prvej vety v knihe. Kniha, o ktorej bude reč, sa začína takto: Ráno sa kurič zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí.

To miesto, o ktorom bude tiež reč, je na Suchom Mýte. Vlastne je to krčma, taká je pravda. Vždy zafajčená a špinavá, z jukeboxu zásadne Senzus alebo Elán, teda ak tam práve nie je zostarnutý metalista. Spustol, oplešivel a ostal z neho už len človek, ktorý si púšťa Iron Maiden, opiera sa o bar a na fiktívnej gitare zvláda fiktívne sóla. Nohou si udáva rytmus a nakoniec si spokojne prikývne. Zase to zvládol.

Práve tam som sa stretol s človekom, ktorý mi hodiny rozprával o 11. septembri, Američanoch na Mesiaci a o súvisiacich témach.

Vraždenie Židov nežne nazýval holokaustík a vždy sa pritom usmial tak, ako sa usmejete, keď obaja viete, o čom hovoríte. Ste svoji. Hovoril o židovsko-liberálnom SME, ktoré nečíta, a potom ma spoznal, tiež zrejme preto, že ho nečíta. Uvedomil si, čo mi porozprával, holokaustíky a podobne, a prosil ma, aby som o ňom nepísal. Jeho kolegovia v práci totiž to židovské SME čítajú. Hanbil by sa, keby ho spoznali. Vždy som si myslel, že by sa človek za svoje názory hanbiť nemal. Sú to predsa jeho názory, a ak sa za ne hanbí, sám zrejme cíti, že s nimi niečo nie je v poriadku.

Potom už bol opitý, navyše koktal, takže rozumieť sa mu dalo len veľmi ťažko, ale tesne pred koncom mi predsa len udelil súhlas. Môžem o ňom napísať, ale pod iným menom. Bude rád. Tak toto je pre Ľuboša, tak sa volal. Na rozlúčku sa ma spýtal, čo múdre by som mu povedal. Len tak. Múdre. Nestáva sa mi to často, a ešte zriedkavejšie aj niečo múdre poviem.

Myslím si, že ľudia by k sebe mali byť dobrí, povedal som nakoniec a myslel som to vážne. Možno pochopí, človek nikdy nevie.

Smutne sa na mňa pozrel, pokrútil hlavou.

To je slabé, veľmi slabé, povedal potichu. Čakal viac.

Každý sme išli svojou cestou.

Nikdy to nebola moja obľúbená putika a odvtedy tam chodím ešte menej. Židov tu nechceme, povedal pár mesiacov predtým aj bezmenný štamgast len tak, v rámci ležérneho opierania sa o bar. Takže tak. Nie je to príjemné miesto, ak však niekde ešte stále žije svet z Rivers of Babylon, je to práve tu. Práve z tej knihy totiž pochádza tá úvodná veta.

Tam sú, v tej krčme. Bývalí veksláci a vyžité ženy, drobní mafiáni a kariérni nezamestnanci, tam sú v bezpečí pred svetom zúriacim vonku. Opíjajú sa, a potom spia s hlavou na stole, hádajú sa a nadávajú. Na nič konkrétne, ale keď už konkrétne, tak na všetko.

Akosi sa rozhodli, že všetko už bolo, nič ďalšie ich nečaká, a ja im rozumiem: je to bezpečná forma existencie. Bez výnimky skrachovali. Ich teritórium sa scvrklo, ľadvinky a šušťáky, ktorým práve v Pišťankovej dobe patrilo celé Slovensko, sú natlačené do jednej väčšej izby. Balkánska elegancia. Ako múzeum dobré, ako všetko ostatné smutné.

Zmenila sa forma, ale nie obsah

Slovensko je nepochybnou success story, vlastne v rámci nových krajín Európskej únie hádam aj najväčšou. Za dvadsať rokov sa zvládlo mierovo rozísť s Čechmi, vybojovať si boj s nastupujúcou diktatúrou, dostať sa do OECD, NATO a Únie, zaviesť reformy, ktoré mu kadekto závidel, a euro, ktoré nám zas kadekto nezávidí, ale to dnes nie je téma. Omnoho viac sa toho hádam ani stihnúť nedalo. A teraz prichádza opäť horšia časť.

Musí prísť tvoja generácia, počúval som od rodičov, a my sme teda prišli, drahí rodičia. Som súčasťou nastupujúcej generácie. My, zhruba tridsiatnici, preberáme do rúk opraty tohto štátu.

Sme – alebo by sme aspoň mali byť – iní. Komunizmus si už pamätáme prinajlepšom ako zábavný úvod základnej školy, vyrástli a vyštudovali sme v čoraz slobodnejšom svete. Niektorí viac a niektorí menej, ale všeobecne vzaté dosť sme z neho videli, alebo sme aspoň mali tú možnosť. Teraz prichádzame, aby sme na svoj obraz formovali Slovensko a zhmotnili nádeje našich rodičov, že to urobíme akosi inak a lepšie. Rodičia to ešte nevedia, ale ja som si čoraz istejší. Nestane sa to. Prepáčte, chce sa dodať.

Niežeby sme neexistovali my, ktorí niečo zmeniť chceme. Sme tu, hoci veľká časť z nás ostala tam, kde nadobudla vzdelanie a pri sviatočných návštevách domova už nerozumie, prečo sú veci tak, ako sú. Existujeme, ale sme roztrúsení, a navyše máme pocit, že nás dnes na Slovensku nikto nereprezentuje. V poslednom čase trpím pocitom osamotenia. Zdá sa, že zatiaľ čo doteraz sme sa mohli aspoň nádejať, teraz nás už naozaj nikto nereprezentuje.

Vidím politickú scénu, ktorú pomaly berú do svojich rúk moji rovesníci. S povinnou výhradou pre niekoľko svetlých výnimiek, ktoré si zaslúžia potlesk už len za to, že robia to, čo sa od nich očakáva, sa ten zvyšok, bez ohľadu na stranícku príslušnosť, od svojich učiteľov líši len v tom, že to isté robí slušnejšie. Aj keď nie nevyhnutne. Na miestach včerajších šušťákových kráľov nevkusu a vulgarity sú iní. Mladší, šikovnejší, vzdelanejší. Na naše nešťastie pôsobia lepším dojmom. Je to kruté zistenie: zmenila sa forma, ale nie obsah.

Som skeptický. Pocit, že sa neoplatí byť poctivým, sa opakuje každý deň. Vidím ich, a viem, že sú to tí nepoctiví z nás – a to tiež len v tom prípade, že si nechcem spomenúť na to množstvo piatych kolesíkov na voze a povedať, že sú priam hlúpi. Kariérni funkcionári, ktorí nikdy v živote nepracovali, ale teraz sa už konečne dopracovali. Presadiť sa dá aj poctivo, ale jednoduchšie je to inak. Viem to ja a vedia to oni, a práve preto to ja nerobím a oni si z toho urobili živobytie. Otázka princípov.

Rozumiete: nezáleží na opitom koktavom antisemitovi, ale na zistení, že štát zlyháva. Možno to tak bolo aj predtým, a ja som si to len neuvedomoval, ale je to intenzívny pocit.

Viera je preč. Nezmeníme to

Mám tridsať rokov a v tých pesimistickejších chvíľach neverím. Neverím všeobecne, ale neverím aj konkrétne. Štát, síce v Únii, ale s neadekvátnym školstvom, lacnou a nevzdelanou pracovnou silou, so súdmi, na ktoré sa nedá spoľahnúť a zdravotníctvom na hrane kolapsu – taký štát nemôže mať dobrú budúcnosť, celkom určite nie v situácii, keď je korupcia spoločenskou normou a tón v ňom udávajú elity, ktoré ju síce len nepriamo (to z prinútenia), ale aj tak posväcujú. Slušnosť nie je kritériom tam, kde by ním byť mala.

A navyše to zásadné: viera je preč. Nezmeníme to. Nie my, vidím ich predsa, viem, akí sú, a v tejto situácii sa priam ponúka, aby sme si povedali, ako na tom dvadsať rokov od Rivers of Babylon vlastne sme. Na konci knihy, keď je Rácz bohatým hoteliérom a užíva si z toho vyplývajúci spoločenský status, zaznie táto veta: Trochu dáme ľavici, trochu pravici. Trochu svätuškárom, trochu neznabohom. A taktiež národniarom. Platí to aj dnes? Platí. Takže tak.

Včerajší Ráczovia sú natlačení v úkryte na Suchom Mýte, časy vybuchujúcich áut a podobných celkom otvorených zločinov sa skončili, to všetko je nespochybniteľný pokrok, paradigma však ostala rovnaká. Zatiaľ čo rozumiem, že povaha národa, jeho naučené modely správania sa a jeho presvedčenie sa nedajú zmeniť z roka na rok a ani z desaťročia na desaťročie, my sme šancu už teraz nevyužili tak, ako sme mohli. Namiesto toho, aby sme skutočne nastúpili, sme nastúpili len do šľapají tých, ktorí vychodili cestu pred nami. Ak niekto očakával razantnú zmenu, tá nepríde.

Tak, ako doteraz, aj naďalej budeme kráčať tri kroky vpred a dva naspäť. Veci sa budú meniť pomaly a jedného dňa bude zaujímavé zistiť, či aspoň tá generácia, čo príde po nás, žije na takom Slovensku, na akom by som chcel žiť ja.

Text je úryvkom z knihy
Odkiaľ a Kam. 20 rokov samostatnosti.

V knihe sa 61 autorov zamýšľa nad vývojom slovenskej a českej spoločnosti od rozdelenia ČSFR. Sú medzi nimi zástupcovia rôznych generácií i rozličných profesií z oboch republík – historici, politológovia i právnici, sociológovia, ekonómovia i psychológovia, antropológovia, pedagógovia i teológovia, spisovatelia a publicisti, občianski aktivisti a blogeri. Kniha ponúka viachlasnú a multižánrovú výpoveď ľudí s rôznymi životnými skúsenosťami.

Priniesla nám samostatnosť viac demokracie a slušnosti v politike? Viac zodpovednosti a občianskej zrelosti? Pevnejšiu vládu zákona a lepšie ekonomické podmienky? Alebo je to inak? Prečo sa uberáme práve týmito dráhami a kam nás to môže doviesť? Pri hľadaní odpovedí na tieto a mnohé ďalšie otázky sa autori zverujú čitateľom so svojimi pozorovaniami a kritickými úvahami, ale aj s nádejami a predstavami o lepšej spoločnosti.

Kniha je voľným pokračovaním kolektívnej publikácie IVO a Kalligramu z roku 2010 Kde sme? Mentálne mapy Slovenska.

Prečítajte si ďalšie komentáre:

galis.jpg
Ak Kremeľ myslí tlak na Asada vážne, americko-ruská dohoda môže mať nielen zmysel, ale aj výsledok. Dôležité je to „ak“, píše Tomáš Gális

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

ftacnik.jpg
Ftáčnik nielenže uznal, že neznalosť zákona ho neospravedlňuje, ale tiež, že o výške sankcie nemieni polemizovať. To sú u nás pozoruhodné slová, píše Juraj Hrabko

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kreditná karta – áno alebo nie
  2. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  3. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch?
  4. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí
  5. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček
  6. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru
  7. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho
  8. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky
  9. Arca Brokerage House s výrazným nárastom aktív pod správou
  10. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom
  1. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  2. MiddleCap Equity Partners a Mayfair Assets ukončili fúziu
  3. Súboj olympionikov na Malom Dunaji
  4. 5 tipov ako využiť ľahké priečky pri rekonštrukcii bytu
  5. Dvojitý diplom medzi EU v Bratislave a UNWE v Sofii
  6. Ustanovujúce valné zhromaždenie Alumni klubu EU v Bratislave
  7. Kreditná karta – áno alebo nie
  8. Nemusím sa na nikoho spoliehať
  9. Štátny tajomník envirorezortu: Na sucho musíme byť pripravení.
  10. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina?
  1. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí 26 903
  2. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch? 8 839
  3. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho 8 345
  4. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček 7 982
  5. Kreditná karta – áno alebo nie 7 103
  6. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru 6 602
  7. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina? 5 684
  8. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky 4 879
  9. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou 4 432
  10. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom 3 965

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Dostali ste vyšší účet za teplo? Na svedomí to môže mať váš sused

Príčin nedoplatkov v ročnom vyúčtovaní nákladov za byt môže byť veľa – chyba pri počítaní aj zlá batéria.

EKONOMIKA

Kočner a Rusko do väzby nepôjdu, rozhodol súd

Špecializovaný trestný súd rozhodoval viac ako osem hodín.

Neprehliadnite tiež

JAVOROVÝ LIST TOMA NICHOLSONA

Kanadskému rebelovi už tráva nestačí

Decká si budú môcť kúpiť džointy od distribútorov s povolením štátu.

PÍŠE SVETLANA ŽUCHOVÁ

Pokojne zmamičkujte!

Matka sa má starať o dieťa a správať sa, akoby matka nebola.

Nedovolali sa (Vico)

Karikatúra denníka Sme (kreslí Vico)

Stĺpček Matúša Krčmárika

Erdogan je varovaním, kde môže skončiť Maďarsko

Erdogan zmenil Turecko za pätnásť rokov.

KOMENTÁR ONDREJA PODSTUPKU

Zdaňte ich a nechajte pracovať

Ako funguje kryptoštát.