PÍŠE SAMO MAREC

Naša generácia Slovensko nezlepší. Prepáčte

Namiesto toho, aby sme skutočne nastúpili, sme nastúpili len do šľapají tých, ktorí vychodili cestu pred nami.

(Zdroj: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Bol to Gabriel Garcia Marquéz, ktorý vo svojej biografii vysvetľoval dôležitosť prvej vety v knihe. Kniha, o ktorej bude reč, sa začína takto: Ráno sa kurič zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí.

To miesto, o ktorom bude tiež reč, je na Suchom Mýte. Vlastne je to krčma, taká je pravda. Vždy zafajčená a špinavá, z jukeboxu zásadne Senzus alebo Elán, teda ak tam práve nie je zostarnutý metalista. Spustol, oplešivel a ostal z neho už len človek, ktorý si púšťa Iron Maiden, opiera sa o bar a na fiktívnej gitare zvláda fiktívne sóla. Nohou si udáva rytmus a nakoniec si spokojne prikývne. Zase to zvládol.

Práve tam som sa stretol s človekom, ktorý mi hodiny rozprával o 11. septembri, Američanoch na Mesiaci a o súvisiacich témach.

Vraždenie Židov nežne nazýval holokaustík a vždy sa pritom usmial tak, ako sa usmejete, keď obaja viete, o čom hovoríte. Ste svoji. Hovoril o židovsko-liberálnom SME, ktoré nečíta, a potom ma spoznal, tiež zrejme preto, že ho nečíta. Uvedomil si, čo mi porozprával, holokaustíky a podobne, a prosil ma, aby som o ňom nepísal. Jeho kolegovia v práci totiž to židovské SME čítajú. Hanbil by sa, keby ho spoznali. Vždy som si myslel, že by sa človek za svoje názory hanbiť nemal. Sú to predsa jeho názory, a ak sa za ne hanbí, sám zrejme cíti, že s nimi niečo nie je v poriadku.

Potom už bol opitý, navyše koktal, takže rozumieť sa mu dalo len veľmi ťažko, ale tesne pred koncom mi predsa len udelil súhlas. Môžem o ňom napísať, ale pod iným menom. Bude rád. Tak toto je pre Ľuboša, tak sa volal. Na rozlúčku sa ma spýtal, čo múdre by som mu povedal. Len tak. Múdre. Nestáva sa mi to často, a ešte zriedkavejšie aj niečo múdre poviem.

Myslím si, že ľudia by k sebe mali byť dobrí, povedal som nakoniec a myslel som to vážne. Možno pochopí, človek nikdy nevie.

Smutne sa na mňa pozrel, pokrútil hlavou.

To je slabé, veľmi slabé, povedal potichu. Čakal viac.

Každý sme išli svojou cestou.

Nikdy to nebola moja obľúbená putika a odvtedy tam chodím ešte menej. Židov tu nechceme, povedal pár mesiacov predtým aj bezmenný štamgast len tak, v rámci ležérneho opierania sa o bar. Takže tak. Nie je to príjemné miesto, ak však niekde ešte stále žije svet z Rivers of Babylon, je to práve tu. Práve z tej knihy totiž pochádza tá úvodná veta.

Tam sú, v tej krčme. Bývalí veksláci a vyžité ženy, drobní mafiáni a kariérni nezamestnanci, tam sú v bezpečí pred svetom zúriacim vonku. Opíjajú sa, a potom spia s hlavou na stole, hádajú sa a nadávajú. Na nič konkrétne, ale keď už konkrétne, tak na všetko.

Akosi sa rozhodli, že všetko už bolo, nič ďalšie ich nečaká, a ja im rozumiem: je to bezpečná forma existencie. Bez výnimky skrachovali. Ich teritórium sa scvrklo, ľadvinky a šušťáky, ktorým práve v Pišťankovej dobe patrilo celé Slovensko, sú natlačené do jednej väčšej izby. Balkánska elegancia. Ako múzeum dobré, ako všetko ostatné smutné.

Zmenila sa forma, ale nie obsah

Slovensko je nepochybnou success story, vlastne v rámci nových krajín Európskej únie hádam aj najväčšou. Za dvadsať rokov sa zvládlo mierovo rozísť s Čechmi, vybojovať si boj s nastupujúcou diktatúrou, dostať sa do OECD, NATO a Únie, zaviesť reformy, ktoré mu kadekto závidel, a euro, ktoré nám zas kadekto nezávidí, ale to dnes nie je téma. Omnoho viac sa toho hádam ani stihnúť nedalo. A teraz prichádza opäť horšia časť.

Musí prísť tvoja generácia, počúval som od rodičov, a my sme teda prišli, drahí rodičia. Som súčasťou nastupujúcej generácie. My, zhruba tridsiatnici, preberáme do rúk opraty tohto štátu.

Sme – alebo by sme aspoň mali byť – iní. Komunizmus si už pamätáme prinajlepšom ako zábavný úvod základnej školy, vyrástli a vyštudovali sme v čoraz slobodnejšom svete. Niektorí viac a niektorí menej, ale všeobecne vzaté dosť sme z neho videli, alebo sme aspoň mali tú možnosť. Teraz prichádzame, aby sme na svoj obraz formovali Slovensko a zhmotnili nádeje našich rodičov, že to urobíme akosi inak a lepšie. Rodičia to ešte nevedia, ale ja som si čoraz istejší. Nestane sa to. Prepáčte, chce sa dodať.

Niežeby sme neexistovali my, ktorí niečo zmeniť chceme. Sme tu, hoci veľká časť z nás ostala tam, kde nadobudla vzdelanie a pri sviatočných návštevách domova už nerozumie, prečo sú veci tak, ako sú. Existujeme, ale sme roztrúsení, a navyše máme pocit, že nás dnes na Slovensku nikto nereprezentuje. V poslednom čase trpím pocitom osamotenia. Zdá sa, že zatiaľ čo doteraz sme sa mohli aspoň nádejať, teraz nás už naozaj nikto nereprezentuje.

Vidím politickú scénu, ktorú pomaly berú do svojich rúk moji rovesníci. S povinnou výhradou pre niekoľko svetlých výnimiek, ktoré si zaslúžia potlesk už len za to, že robia to, čo sa od nich očakáva, sa ten zvyšok, bez ohľadu na stranícku príslušnosť, od svojich učiteľov líši len v tom, že to isté robí slušnejšie. Aj keď nie nevyhnutne. Na miestach včerajších šušťákových kráľov nevkusu a vulgarity sú iní. Mladší, šikovnejší, vzdelanejší. Na naše nešťastie pôsobia lepším dojmom. Je to kruté zistenie: zmenila sa forma, ale nie obsah.

Som skeptický. Pocit, že sa neoplatí byť poctivým, sa opakuje každý deň. Vidím ich, a viem, že sú to tí nepoctiví z nás – a to tiež len v tom prípade, že si nechcem spomenúť na to množstvo piatych kolesíkov na voze a povedať, že sú priam hlúpi. Kariérni funkcionári, ktorí nikdy v živote nepracovali, ale teraz sa už konečne dopracovali. Presadiť sa dá aj poctivo, ale jednoduchšie je to inak. Viem to ja a vedia to oni, a práve preto to ja nerobím a oni si z toho urobili živobytie. Otázka princípov.

Rozumiete: nezáleží na opitom koktavom antisemitovi, ale na zistení, že štát zlyháva. Možno to tak bolo aj predtým, a ja som si to len neuvedomoval, ale je to intenzívny pocit.

Viera je preč. Nezmeníme to

Mám tridsať rokov a v tých pesimistickejších chvíľach neverím. Neverím všeobecne, ale neverím aj konkrétne. Štát, síce v Únii, ale s neadekvátnym školstvom, lacnou a nevzdelanou pracovnou silou, so súdmi, na ktoré sa nedá spoľahnúť a zdravotníctvom na hrane kolapsu – taký štát nemôže mať dobrú budúcnosť, celkom určite nie v situácii, keď je korupcia spoločenskou normou a tón v ňom udávajú elity, ktoré ju síce len nepriamo (to z prinútenia), ale aj tak posväcujú. Slušnosť nie je kritériom tam, kde by ním byť mala.

A navyše to zásadné: viera je preč. Nezmeníme to. Nie my, vidím ich predsa, viem, akí sú, a v tejto situácii sa priam ponúka, aby sme si povedali, ako na tom dvadsať rokov od Rivers of Babylon vlastne sme. Na konci knihy, keď je Rácz bohatým hoteliérom a užíva si z toho vyplývajúci spoločenský status, zaznie táto veta: Trochu dáme ľavici, trochu pravici. Trochu svätuškárom, trochu neznabohom. A taktiež národniarom. Platí to aj dnes? Platí. Takže tak.

Včerajší Ráczovia sú natlačení v úkryte na Suchom Mýte, časy vybuchujúcich áut a podobných celkom otvorených zločinov sa skončili, to všetko je nespochybniteľný pokrok, paradigma však ostala rovnaká. Zatiaľ čo rozumiem, že povaha národa, jeho naučené modely správania sa a jeho presvedčenie sa nedajú zmeniť z roka na rok a ani z desaťročia na desaťročie, my sme šancu už teraz nevyužili tak, ako sme mohli. Namiesto toho, aby sme skutočne nastúpili, sme nastúpili len do šľapají tých, ktorí vychodili cestu pred nami. Ak niekto očakával razantnú zmenu, tá nepríde.

Tak, ako doteraz, aj naďalej budeme kráčať tri kroky vpred a dva naspäť. Veci sa budú meniť pomaly a jedného dňa bude zaujímavé zistiť, či aspoň tá generácia, čo príde po nás, žije na takom Slovensku, na akom by som chcel žiť ja.

Text je úryvkom z knihy
Odkiaľ a Kam. 20 rokov samostatnosti.

V knihe sa 61 autorov zamýšľa nad vývojom slovenskej a českej spoločnosti od rozdelenia ČSFR. Sú medzi nimi zástupcovia rôznych generácií i rozličných profesií z oboch republík – historici, politológovia i právnici, sociológovia, ekonómovia i psychológovia, antropológovia, pedagógovia i teológovia, spisovatelia a publicisti, občianski aktivisti a blogeri. Kniha ponúka viachlasnú a multižánrovú výpoveď ľudí s rôznymi životnými skúsenosťami.

Priniesla nám samostatnosť viac demokracie a slušnosti v politike? Viac zodpovednosti a občianskej zrelosti? Pevnejšiu vládu zákona a lepšie ekonomické podmienky? Alebo je to inak? Prečo sa uberáme práve týmito dráhami a kam nás to môže doviesť? Pri hľadaní odpovedí na tieto a mnohé ďalšie otázky sa autori zverujú čitateľom so svojimi pozorovaniami a kritickými úvahami, ale aj s nádejami a predstavami o lepšej spoločnosti.

Kniha je voľným pokračovaním kolektívnej publikácie IVO a Kalligramu z roku 2010 Kde sme? Mentálne mapy Slovenska.

Prečítajte si ďalšie komentáre:

galis.jpg
Ak Kremeľ myslí tlak na Asada vážne, americko-ruská dohoda môže mať nielen zmysel, ale aj výsledok. Dôležité je to „ak“, píše Tomáš Gális

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

ftacnik.jpg
Ftáčnik nielenže uznal, že neznalosť zákona ho neospravedlňuje, ale tiež, že o výške sankcie nemieni polemizovať. To sú u nás pozoruhodné slová, píše Juraj Hrabko

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 404
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 6 987
  3. Moskva alebo Petrohrad? 5 088
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 326
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 507
  6. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 2 080
  7. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 2 060
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 755
  9. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 689
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 264

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Beblavý predstavil plány, vznikajúca strana začala zbierať podpisy

Do roka chcú pripraviť programové tézy.

Neprehliadnite tiež

Vyšli do ulíc (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico)

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

KOMENTÁR MÁRIUSA KOPCSAYA

November nemôže za to, ako sme premárnili 28 rokov

Dvadsaťosem rokov po 17. novembri tragicky zaostávame za krajinami, ku ktorým sme sa chceli priblížiť.

AUTORSKÁ STRANA TOMÁŠA HULÍKA

My sme les

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory. Zastavíme túto katastrofu?