Píše historička Marína Zavacká
Už od samého začiatku sa zameral aj na svojich politických odporcov spomedzi Slovákov.
Diskusia o náležitom mieste a spôsobe pripomínania zodpovednosti vojnového slovenského štátu za tragický osud jeho židovských občanov, ktorú na stránkach SME otvoril Fedor Blaščák a úctyhodným spôsobom rozvinul Peter Stach, otvára aj ďalšiu tému – pretrvávanie niektorých prvkov dobovej ľudáckej propagandy v dnešnom diskurze a ich nevedomé (a preto nekritické) preberanie do vlastnej argumentácie.
Obmedzím sa tu na dva typologicky rôznorodé príklady.
Prvým je predstava štátu ako „zakladateľa“ a iniciátora kultúrneho rastu, ktorú sám vehementne šíril. V realite však často išlo o ovládnutie, konfiškáciu už jestvujúcich inštitúcií so sprievodnou čistkou personálu, knižníc či repertoáru od „neslovenských“ a „nedostatočne slovenských“ prvkov a potom premenovanie na čosi „slovenské“ a „národné“.
