Brat mi napísal: „Otec ma zaviedol do kúpeľne, pod zamurovanou vaňou bola igelitka. Sú to Silvove peniaze, keby sa so mnou niečo stalo. V igelitke bol tak dvojnásobný mesačný plat, toľko peňazí pokope som dovtedy nevidel. Po rannej omši za tmy pred Blumentálom som sa Silva spýtal, prečo sa modlíme, aby nás Boh neuvádzal do pokušenia, vari Boh chce, aby sme upadli do pokušenia?“
Či brata vtedy Silvova odpoveď uspokojila, neviem, ale Silvo vysvetľoval bratovi, mne i mnohým tisícom pokojne pokorne, viac skutkami ako slovami. Silvo bol, krátko pred smrťou, po rannej omši, posledným lekárom mojej mamy. A bol oveľa viac. Mal som šťastie si z jeho života čosi odpozorovať.
