Mikuláš Dzrurinda bol predsedom vlády, ktorý vymenil Vladimíra Mečiara. SME ho požiadalo o text pri príležitosti 15 rokov porážky HZDS vo voľbách v roku 1998.
Rok 1998 bol vyústením, zavŕšením zmien, ktoré začali Nežnou revolúciou v roku 1989. Nie každý sa z Nežnej tešil. Niektorí kachličkovali, niektorí si ju ani nevšimli, ale mnoho bolo aj takých, ktorí sa jej báli, ktorí ju nenávideli. No a boli aj takí, ktorí v nej videli príležitosť, čo najskôr a čo najviac uchmatnúť pre seba.
Napokon tu bola mafia
A tak kým Česi po rozdelení federácie pokračovali viac menej súvislo na svojej transformačnej a integračnej ceste, Slovensko sa zmietalo v zápase demokratov so spomenutými skupinami odporcov zmien a tých, ktorí začali Slovensko šklbať a rozkrádať.
Niektorí z tej druhej skupiny to začali robiť vo veľkom, hlásajúc, že vytvárajú „slovenskú kapitálotvornú vrstvu“. Ich nástrojom bola privatizácia za požičané peniaze a smiešne ceny. Iní bleskovo využili svoje kontakty z pôsobenia v inštitúciách, kde sa preháňali veľké peniaze, ale aj zaujímavé kontakty a informácie – napríklad podniky zahraničného obchodu. Ale aj tajné služby. A tak vznikali rôzne fondy s rôznymi aktivitami.
Napokon tu bola mafia, ktorá kontrolovala nielen drobné prevádzky, jednotlivé obchody, ale celé námestia.
Preto som šiel za občanmi
Preto bol zápas demokratov a zástancov hlbokých zmien proti ich odporcom a zneužívačom v roku 1998 taký ostrý. Preto uniesli prezidentovho syna, preto zabili Róberta Remiáša, preto zmarili referendum o priamej voľbe hlavy štátu, preto chceli súdne zakázať stranu SDK, preto rozbíjali naše mítingy s občanmi hláseniami o bombách, uložených v priestoroch týchto mítingov.
Preto nás zastrašovali, špicľovali a na predvolebných mítingoch do nás hádzali vajíčka, paradajky, ale aj kamene. Preto rozdúchali obrovský nacionalizmus a na mítingoch na nás kričali: Maďari. Preto nás odblokovali od médií a preto o nás v médiách šírili neskutočné lži. Preto som nakoniec sadol na bicykel a išiel za občanmi priamo. Od Svidníka až po Záhorie.
Tak rýchlo sme napredovali
Myslím, že to stálo za to. Nie som si istý, či sa nájde krajina, ktorá za osem rokov prešla takou podstatnou zmenou, ako Slovensko. Umrelo jedno ťažiskové – zbrojárske – priemyselné odvetvie, ale zrodilo sa jedno úplne nové – automobilový priemysel. Nové fabriky trafili aj na Kysuce, aj na Východ, aj do Lučenca, aj do Žiaru nad Hronom.
Politické reformy priniesli zásadnú decentralizáciu správy vecí verejných s nebývalými kompetenciami obcí i samosprávnych krajov. Zásadné zmeny sme urobili prakticky vo všetkých rezortoch, i keď nie všade sa nám ich podarilo dotiahnuť do konca.
A napokon dobehli sme zameškané integračné manko: Česi, Maďari a Poliaci vstúpili do NATO v roku 1997, my až v roku 2004. Tak veľmi sme zaostávali. Do EÚ sme však už vstupovali spoločne – 1. 5. 2004. Tak vehementne sme dobiehali.
A napokon sme pripravili podmienky na zavedenie spoločnej meny, ktorú sme spomedzi krajín V4 boli doposiaľ schopní zaviesť ako jediní. Tak rýchlo sme aj po integrácii napredovali.
Opäť stagnujeme
Príbeh Slovenska po voľbách v roku 1998 je pre nás povznášajúci, pre mnohých v zahraničí bol inšpirujúci. Mal by byť inšpirujúci aj dnes. A aj pre nás.
V tom, že demokrati dokázali rozlíšiť, čo Slovensko ničí a čo Slovensku môže ponúknuť perspektívu. A v mene tohto poznania sa dokázali zjednotiť a potlačiť osobné záujmy a uprednostniť spoločenský záujem, záujem na spoločnom dobre.
Aj dnes to tak vidím. Je mnoho signálov, ale aj merateľných ukazovateľov, ktoré svedčia o úpadku, alebo stagnácii. Opäť sa forsíruje jediná pravda a diskusia ustupuje diktátu. Na Slovensku sa nedejú potrebné zmeny, ktoré by udržali zamestnanosť a ponúkali nové príležitosti. Najmä pre mladých ľudí.
Opäť sa začíname zadlžovať, a nielen v zdravotníctve. Rómsky problém nielenže neriešime, ale k jeho riešeniu nevieme ani seriózne pristúpiť. Nuž a o takých dilemách, ako je rozpor medzi starnutím populácie a znižujúcou sa pôrodnosťou sa neodvažujeme ani hovoriť.
Dnes vládne exhibicionizmus
Rozdiel medzi rokom 1998 a súčasnosťou je zrejmý a veľký: kým v roku 1998 vládlo hlboké poznanie toho, čo nás ničí, dnes to nie sme schopní alebo ochotní vidieť. Kým v roku 1998 boli politickí lídri ochotní potlačiť osobné záujmy v prospech záujmov spoločných, dnes vládne individuálny exhibicionizmus, pýcha a permanentný parlamentný cirkus.
Kým v roku 1998 sme chceli veci meniť, dnes vládne pasivita a zotrvačnosť. Nuž a kým v roku 1998 nás spájala vízia európskej integrácie, vedúca naprieč celým politickým spektrom, dnes takejto vízie niet. Hoci ona objektívne jestvuje.
Slovensko by nemalo rezignovať na svoju budúcnosť. Nemalo by sa oddať „osudu“ malej, vnútrozemskej krajiny. Malo by sa zjednotiť na perspektívnej alternatíve.
Napríklad na vízii krajiny, ktorá si udržiava tradičné hodnoty a tieto hodnoty nielen presadzuje do zákonov, ale sa tými hodnotami aj riadi. Na vízii krajiny vzdelaných ľudí. Na vízii krajiny moderných technológií. Nielen využívaných, ale aj vyvíjaných.
Na vízii krajiny inovácií a kvalitného vývoja a výskumu. Na vízii krajiny, ktorá je vášnivým zástancom a obhajcom európskeho zjednotenia a identity, ale nepriateľom európskej byrokracie a populizmu.
Myslím, že toto by mohla byť zmysluplná cesta pre Slovensko na ďalších 15 rokov.
Autor je bývalý premiér a dnes poslanec za SDKÚ
