Mnohí, zvlášť keď starneme, dívame sa na minulosť s istou dávkou nostalgie. Niekedy až so slzami v očiach alebo aspoň na krajíčku. Prečo? Lebo v minulosti sme boli mladší a nejako sa to nedá navrátiť.
To len tak všeobecne na úvod, lebo konkrétne to býva vždy trochu inak.
Napríklad: hrám vo filme podľa scenára Petra Pišťanka, dej sa odohráva v šesťdesiatom ôsmom. Na ten nemám nostalgické spomienky.
August sa prehupol cez svoju polovičku, leto odchádzalo, už sa začali črtať farby jesene (všimnite si ako lyricky začínam) keď tu zrazu, nad ránom, niekto búcha na dvere mojej hotelovej izby a kričí: „Obsadili vás!“ Zišli sme sa v hotelovej hale, zapli televízor a hneď bolo všetko jasné, aj keď nie celkom pochopiteľné.
