Píše Nadežda Tolokonnikova (1989).
Je členkou ruskej skupiny Pusy Riot, vo väzení si odpykáva dvojročný trest.
Od pondelka 23. septembra držím hladovku. Je to extrémne riešenie, ale som presvedčená, že je to jediná možnosť, ako sa môžem dostať zo svojej súčasnej situácie.
Vedenie trestnej kolónie ma nechce počúvať. Ale ja sa zase nevzdám svojich požiadaviek. Nezostanem ticho, nerezignujem, keď vidím, ako moje spoluväzenkyne kolabujú pod tlakom otrockých podmienok. Žiadam, aby vedenie kolónie dodržiavalo ľudské práva, žiadam, aby tábor fungoval v súlade so zákonom, žiadam, aby sa s nami zaobchádzalo ako s ľudskými bytosťami a nie ako s otrokmi.
Zlomili sme už iných
Už je to rok, čo ma previezli do Trestnej kolónie číslo 14 v ruskej republike Mordovia. O tunajších trestných kolóniách som počula ešte vo vyšetrovacej väzbe v Moskve. Majú najvyšší stupeň stráženia, najdlhší pracovný čas a porušovanie práv je tu najväčšie. Keď vás sem pošlú, je to, ako by ste stáli na popravisku. Do poslednej chvíle dúfate: „Hádam ma tam nakoniec nepošlú? Nie sú tie povesti prehnané?“ Na jeseň minulého roku ma sem poslali a prehnané nie je nič.
Privítali ma tu slová zástupcu šéfa kolónie, plukovníka Kuprijanova: „Mali by ste vedieť, že čo sa týka politiky, som stalinista.“ Plukovník Kulagin, druhá hlava tandemu, čo riadi tábor, si ma zavolal v prvý deň môjho pobytu s tým, aby som priznala svoju vinu. „Postihlo vás nešťastie. Ste tu na dva roky. Ľudia zvyčajne menia názory, keď sa im stane niečo zlé. Ak chcete byť prepustená na podmienku tak skoro, ako to len pôjde, musíte priznať svoju vinu. Ak to neurobíte, na predčasné prepustenie môžete zabudnúť.“ Hneď som mu povedala, že budem pracovať len osem hodín denne, ktoré vyžaduje Zákonník práce. „Zákonník je jedna vec, ale to, na čom záleží, je plnenie noriem. Ak ich nesplníte, budete pracovať nadčasy. Mali by ste vedieť, že sme zlomili pevnejšie nátury, než je tá vaša!“ odpovedal mi.
Tie svine sa ťa nedotknú
Moja brigáda šičiek pracuje 16 až 17 hodín denne od pol ôsmej ráno do pol jednej v noci. V najlepšom prípade máme na spánok štyri hodiny. Pracujeme takmer každú nedeľu. Väzenkyne podpisujú, že budú pracovať cez víkend „z vlastnej vôle“. Samozrejme, že to tak nie je, všetko je na príkaz vedenia a na nátlak väzenkýň, ktoré to pomáhajú presadzovať.
Nikto si netrúfa neposlúchnuť príkazy a nepodpísať petíciu požadujúcu rozšírenie pracovného času na nedeľu. Raz jedna päťdesiatnička žiadala, aby mohla ísť do rezidenčnej zóny o ôsmej večer, aby sa dostala do postele pred desiatou a vyspať sa aspoň raz za týždeň osem hodín. Cítila sa chorá, mala vysoký tlak. Odpoveďou jej bolo stretnutie jednotky, ktorého cieľom bolo jej poníženie a označenie za parazita.
„Myslíš si, že si jediná, ktorá chce spať dlhšie? Musíš pracovať tvrdšie, krava!“
Keď som prišla na svoju ubytovňu, väzenkyňa, ktorá práve končila svoj deväťročný trest, ma privítala slovami „Tie svine sa ťa boja dotknúť. Chcú, aby to spravili tvoje spolubývajúce.“ V kolónii sú to práve spoluväzenkyne, ktoré vedú brigády rovnako ako „služobne staršie“ kolegyne, ktorých úlohou je zbaviť ostatné práv, terorizovať ich a meniť ich na nemých otrokov – všetko na príkaz vedenia.
Poslušné otrokyne
Aby sa udržala disciplína a poslušnosť, je tu široko rozvinutý systém neoficiálnych trestov. Väzenkyne sú napríklad nútené zotrvať v „lokalke“, čo je oplotený priechod medzi dvomi časťami tábora, a nesmú ísť dovnútra. Jednej žene z druhej brigády, ktorú tvoria postihnuté či staré ženy, tam raz omrzli prsty tak, že jej ich museli amputovať.
Z trýznených a špinavých väzenkýň, mysliacich len na spánok a dúšok čaju, sa stávajú poslušné bábky v rukách vedenia kolónie, ktoré nás vidí len ako otrockú pracovnú silu. Tento jún bola moja mzda 29 (!) rubľov (necelé euro) na mesiac. Naša brigáda šije 150 policajných uniforiem za deň. Kam idú peniaze, ktoré za ne dostanú?
Ako zviera
„Ak by si nebola Tolokonniková, vykopli by z teba dávno už aj hovno,“ povedali mi kolegyne s blízkym vzťahom k vedeniu. Je to pravda, iné aj bijú. Za to, že nestíhajú. Do ľadvín, po tvári. Robia to samotné väzenkyne a ani raz to nie je bez vedomia a súhlasu vedenia.
Pred rokom, ešte predtým, ako som sem prišla, ubili jednu Cigánku z tretej skupiny na smrť. Zomrela na ošetrovni, ale vedenie to zakrylo, oficiálne šlo o mŕtvicu. V inej skupine museli ženy, ktoré nedržali krok, pracovať nahé. Nikto sa nechce sťažovať vedeniu, pretože tam sa každej len vysmejú a pošlú ju späť k jednotke, kde „donášača“ na príkaz toho istého vedenia zbijú. Pre nich je riadená buzerácia prijateľnou metódou, ako dotlačiť väzenkyne k totálnemu podriadeniu sa ich systematickému porušovaniu ľudských práv.
Len nedávno dostala jedna mladá žena nožnicami do hlavy, pretože včas neodovzdala pár nohavíc načas. Ďalšia sa pokúsila rozrezať si brucho pílkou. Zastavili ju.
Hygienické a ubytovacie podmienky tábora sú nastavené tak, aby sa väzenkyňa cítila ako špinavé zviera bez akýchkoľvek práv. Hoci v ubytovniach sú „hygienické miestnosti“, existuje aj „hlavná hygienická miestnosť“, slúžiaca nápravnému a trestnému účelu. Táto miestnosť má kapacitu päť ľudí, ale posielajú sem všetkých osemsto obyvateľov kolónie. Vlasy si môžeme umyť raz za týždeň. Ale aj tento deň rušia. Buď sa pokazí pumpa, alebo odtok. Niekedy sa nemôžeme umyť dva či tri týždne.
Keď sa pokazí kanalizácia, hygienická miestnosť sa zaplní močom a výkalmi. Naučili sme sa, ako prečistiť potrubie, ale naša snaha nemá dlhé trvanie – rýchlo sa zase upchá.
Kým sa to netýka iných
Týchto vecí je nekonečné množstvo, ale moja hlavná a najdôležitejšia sťažnosť je omnoho väčšia ako všetky predchádzajúce. Vedenie kolónie bráni tomu, aby sa všetky sťažnosti a požiadavky dostali za jej múry, tými najdrsnejšími prostriedkami. Núti ľudí, aby zostali ticho a nestráni sa pritom ani najnižších prostriedkov. Všetky ostatné problémy – zvýšené normy, 16-hodinový pracovný čas a tak ďalej – pramenia tu. Vedenie sa cíti nedotknuteľné a väzenkyne stále tvrdšie utláča. Nemohla som pochopiť, prečo je každá ticho, až kým som nenarazila na lavínu prekážok, ktorá zavalí každého, kto sa odváži otvoriť ústa. Sťažnosti jednoducho neopustia väznicu. Jediná šanca je sťažovať sa prostredníctvom právnika či príbuzných. Medzitým nízke a pomstychtivé vedenie použije všetky svoje mechanizmy, aby tlačilo na väzenkyňu, aby videla, že jej sťažnosti nikomu nepomôžu a všetko len zhoršia. Používa pritom kolektívne tresty. Sťažujete sa, že nie je teplá voda? Tak vodu vypnú úplne.
Kým sa to týka len vás, je možné tolerovať všetko, ale metóda kolektívneho trestu je väčšia hrozba. Znamená, že vaša skupina či dokonca celá kolónia musí znášať trest s vami. A zahŕňa to aj ľudí, o ktorých máte starosť.
Dnes vidím, že som mala s hladovkou začať už v máji, keď som bola v tejto situácii prvýkrát. Ale obrovský tlak, ktorý vedenie vyvíjalo na moje spoluväzenkyne, ma viedol k tomu, že som prestala písať sťažnosti na tunajší život.
Lenže v posledných týždňoch sa život v mojej skupine a pracovnej brigáde stal neznesiteľným. Väzenkyne napojené na vedenie začali nabádať iné, aby sa pomstili. „Zakázali vám čaj a jedlo, kúpeľňu, prestávky a cigarety. Kým sa k nováčikom a zvlášť k Tolokonnikovej nezačnete správať inak, budú vás trestať. Správajte sa k nim, ako sa staršie správali k vám. Bili vás? Samozrejme, že bili. Natrhli vám ústa? Vráťte im to. Nepotrestajú vás.“
Neskončím
Znovu a znovu sa ma pokúšali zapliesť do bitky s jednou z nich, ale aký má zmysel bitka s niekým, kto nie je vlastným pánom a koná len podľa príkazov vedenia kolónie? Väzenkyne v Mordovii sa boja vlastných tieňov. Sú úplne vystrašené. Ešte včera sa k vám správali dobre a prosili „urob niečo s tým pracovným časom!“ a dnes, potom, čo po mne začalo ísť vedenie, sa boja so mnou čo len rozprávať.
Obrátila som sa na vedenie s návrhom, ako sa vyrovnať s konfliktom. Požiadala som ich, aby ma zbavili tlaku, ktorý vyrobili a ktorý vykonávajú nimi riadení väzni, aby skrátili pracovný čas a tak skončili s otrockou prácou a aby znížili normy tak, aby korešpondovali so zákonom. Tlak sa len zvýšil. Preto od 23. septembra hladujem a odmietam sa podieľať na otrockej práci. Neskončím, kým vedenie kolónie nezačne dodržiavať zákony a kým sa neprestane k väzneným ženám správať ako k stádu, ktoré bolo vyhnané z oblasti spravodlivosti za účelom zvýšenie produkcie odevného priemyslu. Neskončím s tým, kým sa k nám nezačnú správať ako k ľuďom.
Čítajte komentáre:
Ak padnem ja, nech padne všetko so mnou, odkazuje svojim konaním podľa Petra Schutza Silvio Berlusconi
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Keby sme žili v Česku, tak do centrál strán musia pre politické nominácie nabehnúť policajné komandá, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Predstava súdu, že môže nariadiť prepísanie historického dokumentu, je absurdná, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Nadežda Tolokonnikova
