Prvýkrát som si poriadne prezrel Elesko v dedinke Dubová na úpätí Malých Karpát. Stavbu som už poznal a právom získala architektonické ocenenia. Tentoraz som sa zameral na výrobu vína a ochutnávku. Ročne sa tam naplní päťstotisíc fliaš. Kapacita by vystačila aj na trojnásobok, ale toľko sa nedarí predať.
V Elesku sa ešte aj o oberačku starajú stroje. Produkciu vína obsluhuje iba šesť ľudí, najmä technikov, ktorí riadia digitálne technológie. Ošetrenie rmutu, stav kvasenia, čistenie a ďalšie procesy sleduje vinár aj na opačnom konci zemegule a čísla nastavuje cez internet. Trocha som ľutoval, že som si najprv pozrel výrobu až potom ochutnával.
Protikladom sú Zemianske Sady, čoraz známejšie vinárstvo medzi Sereďou a Hlohovcom. Sympatická firma má niečo podstatné, čo Elesku chýba – silný ľudský príbeh so šťastným koncom, ktorý je dnes pri produktoch často dôležitejší ako premyslená stratégia a drahé technológie. Tou pôdou sa prehnali drsné dejiny dvadsiateho storočia – holokaust, kolektivizácia, reštitúcia. Mladí vinári Kuropkovci nemali kontroverzný kapitál, len chuť zmeniť svoje životy, odísť z ubíjajúcich, i keď výnosných zamestnaní a vrátiť sa k rodinnej tradícii. Ich vína, našťastie, nie sú strojovo dokonalé, ale keď ich prevaľujete v ústach, zaplaví vás okrem rafinovaných chutí aj prostá radosť zo života, priateľstva a spomaleného prežívania okamihu.
