Fenoménom 90. rokov 20. storočia bolo, že do diplomatických služieb našej krajiny vstúpilo na istý čas pomerne veľa výrazných osobností spomedzi literátov – spisovateľov, prekladateľov, literárnych vedcov. Múzický naturel a špekulatívna myseľ, ktoré bývajú zvyčajne prirodzenou výbavou ľudí „živiacich“ sa slovom, sa pri stretnutí s celkom iným svetom – svetom formy, formálnosti, disciplíny, sebaovládania, sebapotláčania, reprezentácie – dostávajú zrejme nevyhnutne do istého napätia, konfliktu.
Ján Vilikovský ako bývalý veľvyslanec v Londýne v rozhovore v tohtoročnom 5. a 6. čísle Romboidu túto skúsenosť len veľmi stručne načrtáva, keď triezvo hovorí, že „realita sa značne líši od predstáv bežného občana“ a „veľvyslanec je v podstate lepší poštár a správca taxislužby pre navštevujúcich politikov“. No konštatuje aj, že to bola „dosť zaujímavá kapitola“ jeho života, „ale to by bolo rozprávanie nadlho“. Stála by som o Vilikovského také rozprávanie, pretože mám pocit, že u nás prevládajú veci, ktoré sú iba „nakrátko“.
