Úctivo ďakujem normalizačným komunistom, že mi dali šancu prejsť užitočnými povolaniami. „Všetkým som bola rada“ a „moje univerzity“ vyprodukovali aj spoločenský prínos.
V polepšovni ma ako vychovávateľku a sociálnu pracovníčku ohúrilo poznanie, že neexistuje homogénna rómska menšina. Spoznala som napríklad olaských, rumungrov, pojedačov psov. Ako sa vertikálne aj horizontálne Slováci líšia od dediny k dedine a od západu na východ, tak sa líšili vtedajší Cigáni a dnešní Rómovia. Z terénnej spolupráce s ostatnými výchovnými ústavmi, miestnymi sociálkami a mládežníckymi kriminálkami som si ukladala fakty. Zo záznamov o počte Rómov mi vychádzalo prekvapivé číslo (koncom 70. rokov) 380- až 400-tisíc živých duší.
