Komjatice, ty vieska naša, hruda žírna
čos zrodila nejedného talentuplného syna
vedátora, umelca, úradníka vládneho
tys vzorom vieskam ďalším
prospechu nekonečného.
Nech naveky pasú sa na lúkach tvojich
jahniatka štedré, národ ovčí
čo choseň rodu znáša veľký
i keď navôkol len – srdco plač
cerí sa závistlivý zubáľ vlčí!
Oj, dobre to náš junák z Komjatíc vykonal, keď tým maďarónom falošným do vlády našinca – a nejedného, oj nejedného! - nastrčil a postať slovenskú podporil.
Komjaticiam, obci to počestnej, zo srdca celého prajem, by to prospelo ich trotoárom i cestám poľným a najmä ich dietkam maľučkým prinieslo pekný domčok, kde vyrastať im načim pod ochrannými krielami rodákov.
