KNIHA TÝŽDŇA / TEKUTÁ LÁSKA
Nášmu mysleniu a konaniu velí snaha skracovať pridlhú vzdialenosť medzi umelo vzrastajúcimi potrebami a ich uspokojovaním
Prenikavé analýzy modernej spoločnosti a dôsledkov globalizácie, ako ich ponúka poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman (1925), sú vždy inšpiratívnym, hoci znepokojujúcim čítaním, a toto konštatovanie sa plne vzťahuje aj na knihu esejí Tekutá láska. O krehkosti ľudských pút, ktorú vydala pražská Academia v kvalitnom preklade Zuzany Gabajovej.
Vzťahy ako investície
V úvode nás Bauman zoznamuje s hlavnou postavou svojich úvah – s „občanom tekutej modernej spoločnosti“, ktorý trvalé putá nahrádza „vreckovými vzťahmi“. Ich hodnota tkvie v miere, do akej sú použiteľné a užitočné. Kedykoľvek z nich možno vystúpiť tak ako do nich vstúpiť.
Zväzky a putá v tradičnom zmysle totiž predstavujú priveľké bremeno záväzku a zodpovednosti. Prevahu nadobúdajú „instantné produkty, opravy na počkanie, výsledky nevyžadujúce veľké úsilie, ľahko pochopiteľné recepty“. Ľudia modernej konzumnej spoločnosti často podliehajú ilúzii, že sa dá „chcieť bez čakania, usilovať sa bez potu a dosiahnuť výsledky bez úsilia“. Britský sociológ Harvie Ferguson vraví o „instantnom uspokojení“ a dodáva, že nášmu mysleniu a konaniu velí snaha skracovať pridlhú vzdialenosť medzi umelo vzrastajúcimi potrebami a ich uspokojovaním.
Partnerstvo sa mení na spotrebný tovar, ktorý sa dá vymeniť za iný. A hoci každý má obmedzenú záručnú dobu, dočasne v ňom vidíme uspokojenie a naplnenie, ba potvrdenie faktu, že naša ťaživá životná situácia sa rieši a vzťah sa napĺňa. Potrebujeme však výsledky, nuž kontrolujeme návratnosť investícií. Tie sú v poriadku, ak čas a peniaze už investované do jedného vzťahu môžeme vybrať a vložiť do iného vzťahu.
Bauman hovorí aj o logických pokračovaniach spomínanej ilúzie. Jedným z nich je sex, ktorý sa ako prostriedok konzumnej racionality stáva „zdrojom útlaku, nerovnosti, násilia, zneužívania“, ako píše nemecký lekár a sexuológ Volkmar Sigusch. Mnohí však veria, že práve sex umožní želané spojenie a úplné splynutie. Lenže proti je už naša dlhodobo deformovaná predstava o vzťahu a jeho podstate. Ľúbostný vzťah neznamená „istý stupeň zručnosti, ktorý možno natrénovať hromadením praktických skúseností s láskou“.
Ďalším pokračovaním onej ilúzie je v dobe zdokonaľovaných komunikačných technológií iná vžitá predstava. Tá, čo nám nahovára, že každú vzdialenosť poľahky prekonáme a dosiahneme blízkosť. Presnejšie: virtuálnu blízkosť vo virtuálnom vzťahu.
Bez ľudskej solidarity
Bauman diagnostikuje a neraz cituje z vedeckých prác renomovaných odborníkov. A tak aj pri zmienke o tom, že v konzumnej kultúre sa pozvoľna znižuje schopnosť ľudí milovať, vstupuje do diškurzu étos humanistu Ericha Fromma: „Láska je ďalšie meno pre tvorivú energiu. Nájsť uspokojenie v individuálnej láske nemožno bez pokory, odvahy, viery a kázne.“
Takéto cnosti však nepatria do vitrín spoločnosti, v ktorej konzum je fetišom i božstvom. Jej emblémom sú skôr ľudia s koreňmi vo vzduchu. Majú síce častý kontakt s inými, no povrchný a krátkodobý. Bývajú v domoch ako „multifunkčných centrách voľného času“, v ktorých „obyvatelia môžu žiť vedľa seba a zároveň každý sám“. Okolo týchto domov pribúdajú čoraz vyššie a hrubšie múry, a to v súlade s trendom pozorovateľným v amerických mestách, ako o ňom referuje teoretik architektúry a urbanizmu Steven Flusty.
V globalizovanom svete kultúrna rozmanitosť, mnohosť ľudských typov, životných návykov a štýlov znepokojuje ako tušené nebezpečenstvo s potenciou vyvolať xenofóbne, mixofóbne sebaobranné reakcie. A tak ľudia na základe istých spoločných znakov vytvárajú spoločenstvá proti spoločenstvám nesúcim iné spoločné znaky. Priestor, v ktorom by sa mohla manifestovať ľudskosť, je plný barikád s tikajúcimi náložami miestnych i miesto presahujúcich konfliktov.
Povedané práve s Baumanom, „ľudská solidarita sa stala prvou obeťou víťazstva spotrebného trhu.“ Jeho občan tekutej modernej spoločnosti je i človekom zneisteným neusporiadanosťou sveta, nepredvídateľnosťou udalostí, neprehľadnosťou javov a nepreniknuteľnosťou príčin a súvislostí. To všetko patrí k prapodstate ľudskej existencie. Ale patrí k nej aj hľadanie možností, ako – opäť podľa Fromma – „presiahnuť vlastný individuálny život a nájsť oslobodzujúcu jednotu“. Lebo vec ľudstva je vecou každého jedného z nás.
