Prepáčte mi, že budem v tomto fejtóne osobný, to jest ešte trochu osobnejší než inokedy. Práve mi totiž vychádza kniha Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča, ktorá môže vyvolať otázky – a rád by som na niektoré už vopred odpovedal.
Ak jej názov azda budí dojem, že je to moja rozlúčka s celou slovenskou literatúrou – nie je to tak. Mám už síce na takú rozlúčku vek, no možno sa odrazím od hrobárovej lopaty a budem tu ešte chvíľu strašiť – možno vydám aj Ťahák č. 2. Tento Ťahák č. 1 je totiž nekompletný, a to nielen preto, že som omylom napísal tisíc strán a druhá polovica knihy mi ostala na inú príležitosť.
Nekompletný je aj preto, že sa v ňom zaoberám prednostne básnikmi. (A to aj takými, ktorých dejiny slovenskej poézie dosiaľ neregistrujú – Óndra Łysohorsky, Vladimír Kompánek, Vera Meisels.) A ďalej preto, že vychádzam hlavne zo svojich rukolapných skúseností. Pilárika, Šafárika, Hollého, Kollára, Hviezdoslava, Podjavorinskej som sa dotýkal nielen ako čitateľ či recenzent, ale aj ako prekladateľ alebo dramatik – preto dostali priestoru viac. A iní sa do knihy nedostali vôbec, hoci boli moji priatelia. Nie je v nej napríklad Pavol Bunčák, hoci to bol na Vysokej pedagogickej môj najobľúbenejší profesor – no o jeho tvorbe som nikdy nepísal a ani teraz som to nestihol napraviť.
