Blíži sa koniec októbra a tým aj termín podávania majetkových priznaní. Majetkové priznania predpisuje zákon, stanovuje kritériá ich podávania a definuje aj okruh ľudí, na ktorých sa táto povinnosť vzťahuje. Nedefinuje však účel. Pretože ak má majetkové priznanie za cieľ len získať prehľad o stave majetku občanov, je úplne pomýlené, aj čo sa týka spracovateľov (daňové úrady), aj čo sa týka metodiky (úplnosť údajov).
Samozrejme, majetkové priznania existujú aj inde vo svete. To však neznamená, že tento inštitút je na niečo dobrý. Po prvé je otázne, čo má čo občan, inak riadne platiaci dane a odvody, ešte aj priznávať štátnemu úradníkovi nejaký majetok. Po druhé, ak sa niekde na svete majetkové priznania robia, to ešte nie je dôkazom ich potrebnosti. No a napokon, ak majetkové priznania slúžia inému cieľu - napríklad neskoršiemu zdaňovaniu, táto forma priznaní je doslova zvrhlá. Aspoň z hľadiska občana.
Majetkovým priznaním sa zisťuje, či má občan nehnuteľnosť vyššej hodnoty ako jeden a pol milióna korún. Lenže kritériom na stanovenie hodnoty je kúpna cena. A tá je iná v prípade, ak byt kupujete od vlastníka, a iná v prípade, ak ho kupujete od samosprávy alebo družstva. Môže sa teda pokojne stať, že dva identické byty v tom istom paneláku budú mať z hľadiska majetkového priznania hodnotu napríklad dva milióny a 50-tisíc. V tomto ohľade sú majetkové priznania skresľujúce a v prípade možných daňových dosahov aj nespravodlivé.
