Pred tromi týždňami strávil nový senátor z Texasu a vychádzajúca hviezda republikánskej strany Ted Cruz vyše dvadsaťjeden hodín v kuse za rečníckym pultom. Jeho vystúpenie bolo už asi štyridsiatym pokusom republikánov stopnúť či aspoň okresať Obamovu reformu zdravotníctva, ale nakoniec senátor dosiahol úplný opak.
Argumenty proti Obamacare a vážne problémy s registráciou do systému poistenia prekryli mediálne stokrát príťažlivejšie tabule oznamujúce zatvorenie národných parkov či pamätníkov.
Kým administratíve treba za jej schopnosť predať túto odstávku zatlieskať, republikáni pohoreli a dnes sa – politici, aktivisti i blízki novinári – dohadujú, kto za to môže. Radikálnejšia časť nadáva umiernenej, že vôbec spochybňovala odstávkovú stratégiu, a niektorých posiela dokonca preč zo strany. Naopak, radikáli žnú kritiku za bezhlavý postup a bezprecedentný pokles popularity.
Vzájomné vyháňanie je však to posledné, čo strana, ktorá stráca na demokratov už celé jedno desaťročie, potrebuje. (A kým si bude od koho požičať a závislých občanov bude pribúdať, tak sa to zmení len ťažko.)
To, čo by republikáni, ale i celá americká politika potrebovali viac, je schopnosť nie zrušiť, ale občas prekročiť vlastnú ideologickú hranicu. Kedysi vraj nešlo identifikovať liberála v kultúrnych otázkach či socialistu v ekonomických podľa príklonu k strane tak ľahko ako dnes. Dnes, naopak, vo volebných obvodoch prekreslených aj so súhlasom druhej strany s cieľom istej výhry víťazia veľmi vyhranení a kompromisy odmietajúci kandidáti, ktorí sa nakoniec čudujú, keď im nerozumejú ani vlastní.
