KNIHA TÝŽDŇA / OBECNÉ DĚJINY NIČENÍ KNIH
Báez nám pripomína, že knihy sa pália a knižnice sa bombardujú z tých istých pohnútok, ako sa zabíjajú ľudia
Keď sa Dominik Tatarka vo svojich Písačkách pre milovanú Lutéciu vyznal, že na preukázanie lásky nemá nič okrem slov, vedel, čo hovorí. Práve on, ktorý na vlastnej koži spoznal ich moc, s ktorou sa dá veľa dokázať, ale možno aj všetko stratiť. História podáva dôkazy, že človek nielen písomne zaznamenáva odvtedy, ako začal myslieť a vedome cítiť, ale aj že s takou istou vášňou to dokáže ničiť. A ukazuje sa, že má na to nesmierne množstvo dôvodov.
Keď v roku 2004 napísal venezuelský básnik a spisovateľ Fernando Báez Obecné dějiny ničení knih (Host Brno), stala sa kniha vzápätí hitom intelektuálnych akademických kruhov. Už len tým, že vyvolala údiv nad množstvom faktografických informácií o tom, s akou posadnutosťou dokáže ľudstvo odstraňovať všetko, čo je spojené so zapísaným slovom toho „druhého“. Báez zbieral materiál na napísanie knihy dvanásť rokov a nezaprel zanietenie zberateľa aj pomerne desivých skutočností. Jeho motiváciou nebolo podať vyčerpávajúci obraz, spísal skôr fragmentárnu antológiu, ktorú v rámci svojej zberateľskej vášne stále rozširuje a vydáva v nových vydaniach.
Aj napriek neľahkému čítaniu od jednej pohromy k druhej je čitateľ vtiahnutý do strhujúceho príbehu odvrátených a temných dejín ľudstva. Prechádza ničením kníh od starovekých kultúr v antike, Byzancie či arabského sveta a ak sa v stredoveku knihy likvidovali v mene kresťanstva a islamu, tak v novoveku vládli tie isté praktiky opatrené len novými totalitnými heslami. Priebeh dvadsiateho storočia je v knihe ilustrovaný kapitolami Nacistický holokaust, Bomby dopadajú na knižnice, Cenzúra a autocenzúra v literatúre, Etnická nenávisť či Čečensko bez kníh.
Všetko sa to dialo s vedomím našej „najvyspelejšej západnej civilizácie“ a hojná frekvencia ničenia nie je výnimkou, ktorá len potvrdzuje pravidlo. Je zdomácnenou súčasťou našej kultúry, ktorú od tej barbarskej nedelí len dvadsať dní hladu, ale aj civilizáciou nikdy nevykorenený sklon k nadradenosti, skrývajúci sa v čase dejín za vieru, rasu, národ, kultúru, či akúkoľvek inú, ale ľahko premennú pravdu.
Premyslená genocída pamäti
„Chcel som kričať a plakať, ale nakoniec som pokľakol a chytil sa za hlavu,“ povedal bosniansky spisovateľ Ivan Lovrenovič, keď videl vypálenú Národnú knižnicu v Sarajeve. Aj keď bola vybavená modrými vlajkami, označujúcimi kultúrne pamiatky v ohrozených územiach, bola na jeseň v roku 1992 zničená na rozkaz srbského generála Radka Mladiča. Už predtým, 6. decembra 1991 bola v dalmátskom Dubrovníku cielene vypálená vedecká knižnica, v ktorej sa v tom čase sa nachádzalo 13-tisíc kníh z bývalého dubrovníckeho jezuitského kláštora Collegium Rhagusinum, 922 historických rukopisov, vyše 10-tisíc vzácnych tlačí a 77 prvotlačí. Vojnové dobrodružstvá posledných desaťročí v Báezovom príbehu knihy pokračujú čečenským konfliktom. Pred prvou vojnou (1994 - 1996) bola na čečenskom území stovka vedeckých, technických a školských knižníc. Všetky boli rozkradnuté a zničené, okrem iných Národná knižnica, Národná knižnica detskej literatúry, Národná lekárska knižnica, Ústredná vedecká knižnica.
Na knižnom čiernom trhu sa zvyknú objaviť niektoré vzácne knižné diela, avšak mimo svojej kultúry, knižníc, archívov a múzeí sú len zberateľsky vzácnym historickým predmetom. Lebo knihy sa pália a knižnice sa bombardujú z tých istých pohnútok ako sa zabíjajú ľudia. Len tu ide o premyslenú genocídu pamäte, kde sa k fyzickému zničeniu pripája aj pokus o definitívne vymazanie z dejín.
Slovenský príbeh s vlastnými kapitolami
Aj keď slovenské dejiny ničenia kníh síce nevyznievajú tak dramaticky a Báez sa o nich vo svojom diele nezmieňuje, aj ony majú svoje vlastné príbehy a ich hlavná kapitola by sa mohla volať akcia K, krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov. V apríli 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií a Verejnej a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory, väčšinu rehoľníkov internovali v niekoľkých kláštoroch, ktoré premenili na väzenia, časť umiestnili do zvláštnych prevýchovných táborov, zvyšok do pomocných technických práporov PTP. Kláštory neskôr pripadli pod správu národných výborov, ktoré dostali príkaz z vyplienených priestorov pozvážať knihy do „sústreďovacích miest“ - v bývalom kláštore v Marianke, v klariskom kostole v Bratislave a v premonštrátskom kláštore v Jasove.
Knihy v Marianke boli nahádzané v jednej z nedostavaných miestností, kde ich ničilo nielen tupé zaobchádzanie s nimi, ale aj vlhkosť a poveternostné vplyvy. Premiešanie kníh do jednej hromady bez ohľadu na provenienciu jednotlivých knižníc a ich neodborná klasifikácia s uprednostnením len slovenských a českých boli iba sofistikovanejším dokončením predchádzajúceho hrubého rabovania. Aj keď sa neskôr niektoré cirkevné knižnice rekonštruovali, množstvo vzácnych prvotlačí a iných dokumentov sa stratilo v neidentifikovateľnej mase kníh.
Do tejto kapitoly našich dejín by zaiste patrilo aj vtedajšie poštátnenie knižníc bývalých šľachtických a statkárskych rodín, ktoré boli sústredené na zámku Červený kameň a postihol ich približne rovnaký osud. A dalo by sa pokračovať, pretože vymazávanie pamäti nie je len o fyzickom ničení, ale aj o menej nápadnej cenzúre - taktiež našej kultúre dôverne známemu nástroju. A pokračujúc do súčasnosti netreba zabudnúť ani na všadeprítomnú ľahostajnosť. Lebo Umberto Eco tvrdí, že najhoršie zo všetkého je nechať zomrieť knihy v zanedbaných, spustnutých a ľuďmi zabudnutých knižniciach.
Autor: Beata Jablonská
