Literárium / Ivan Kadlečík
Málokde na Slovensku je tak veľa mŕtvych ako v neďalekej Banskej Štiavnici. V meste, kde sa kozy pásli priviazané o susedov komín, v tom magickom sopečnom kráteri. V tej rezonančnej skrinke naplnenej zvonmi sú v množstve cintorínov vo svahoch nad živými. Pozerajú sa na nás zhora. Jazerá Vindšacht a Klinger každú chvíľu menia farbu, sedemkrát za rok, od purpuru i ametystu cez najrôznejšie odtiene modrej, od pruskej cez kobalt až po azúr. Všade sa potkneme o balvan drahokamu, o náhrobný kameň, školu alebo dejiny.
Áno, Štiavnica bola v stredoveku jedným z najväčších miest monarchie: bolo tam bohatstvo, ekologicky zázračná architektúra, školy, umelci, svetoví vynálezcovia, technici, európska kultúra. Odtiaľ si moji predkovia po praslici prinášali vzdelanie zo škôl, peniaze z trhov za víno, ovocie a zeleninu, sebavedomie slobodných mešťanov.
Podobných miest bolo na území dnešného Slovenska viac, a ak si k tomu prirátame vo svete zriedkavo vysoký počet nižších a vyšších šľachticov, ale aj kňazov, učiteľov a študentov, prestáva platiť insitne folklórny obrázok dávnych Slovákov, ako ľud skrčený pod bičom pána veľkomožného, ľud bez dejín, ktorý len trpel, plakal, pretrvával a potil sa.
Dejiny Európy tu poriadne kopytami dupotali, neraz ako zjašené kone, a my sme boli nielen pasívne pri tom, ale aj priamo v tom. Aj preto – a pre sebaidentitu – s predkami treba komunikovať. Možno s nimi aj požartovať, utiahnuť si z nich: to im aj nám len prospeje a neublíži. Občas sa z nich trochu smejem, oni zo mňa. Tak či onak, musíme tu spolu prebývať na jednom mieste.
Všetkých svojich predkov nepoznám, ale mám ich rád. Podobajú sa potomkom. Mnohí na nás zabudli – ako aj my na nich. Ale keď si listujem v rodinnom archíve a albume, môžem ich osloviť. Niekedy mi aj odpovedia. A tí mnohí, čo nepísali, lebo sa im nechcelo alebo boli negramotní, žijú v hrudách mojej záhrady, v jablkách a orechových jadrách sú ich atómy, takže sa denne s nimi stýkam celkom telesne: na jazyku, v jazyku, pod jazykom.
Temer celý môj rod sa v čase a priestore rozutekal, len ja som sa zabudol kdesi v Štiavnickom pohorí, z ktorého čerpám životné šťavy. Opájam i napájam sa tu vínom a jazykom, ktorým cítim, myslím a vidím ten istý svet, len trochu inak, v inom farebnom a zvukovom odtieni. Tým jazykom sa radujem z myslenia a tvorivosti. Tou rečou plačem, roním slová, plný úzkosti a strachu zo smrti a moci. A to je dôvod s príbuznými sa poprechádzať po lúke širokej ako kultúra, zhovárať sa, jestvovať.
