Nedávno som bola na trhu. Staršia dáma, veľmi pekne oblečená a upravená, si kupovala jablká. „Euro dvadsať, babka,“ podávala jej vrecko s ovocím predavačka. „Prosím?“ spýtala sa kupujúca. „Euro dvadsať,“ zopakovala predavačka hlasnejšie, pravdepodobne si mysliac, že pani slabo počuje. „To som počula, ale to potom, čo ste povedali.“ Predavačka chvíľu váha. „Že babka?“ pýta sa. „Áno, to nebolo od vás pekné,“ podotkne staršia dáma a smutne sa poberá ďalej.
Ani ja by som nechcela byť tu a teraz babkou či dedkom. Myslím si, že starí ľudia sú dnes najohrozenejšou a najslabšou skupinou spoločnosti. Deti vedia aspoň rýchlo utekať a šikovne sa schovať, okrem toho na nich dávajú pozor dospelí. Kto však dáva pozor na seniorov?
V Respekte som čítala článok o súkromnej nemocnici, kde starších ľudí, ktorí majú problémy s pohybom, a preto hrozí, že cestou na toaletu spadnú a niečo si zlomia, priväzujú k posteli a dávajú im plienky. Príbuzní niektorých sa obrátili na políciu, doviezli ich totiž do zariadenia v relatívne uspokojivom stave, ale napriek tomu zomreli. Predtým sa sťažovali na to, že ich priväzujú a podávajú im sedatíva.
