Píše Jan-Werner Mueller,
profesor politológie na Princetonskej univerzite
Skutočnosť, že sa Grécko snaží zničiť Zlatý úsvit, naznačuje, že väčšina demokracií bude nakoniec chcieť niekde stanoviť hranicu. Kde presne by sa však táto hranica mala zakresliť?
Razia gréckej vlády proti krajne pravicovej strane Zlatý úsvit oživila pálčivú otázku, pri ktorej sa už zdalo, že s koncom studenej vojny vymizla: existuje v liberálnych demokraciách miesto pre zjavne nedemokratické strany?
Praktická dilema
Liberálne demokracie, samozrejme, cítia ohrozenie už od pádu komunizmu v roku 1989 – ale najmä od zahraničných teroristov, ktorí nemajú sklon zakladať politické strany a vysedávať v parlamentoch spomínaných krajín.
Mali by sa teda extrémistické strany, ktoré sa snažia súťažiť vnútri demokratického rámca, postaviť mimo zákona alebo by takéto obmedzenie slobody prejavu a združovania podkopalo samotný tento rámec?
Predovšetkým je kľúčové, aby sa takéto rozhodnutie zverilo nestraníckym inštitúciám, ako sú ústavné súdy, a nie politickým stranám, ktorých najvyšší predstavitelia budú vždy cítiť pokušenie zakazovať vlastných konkurentov.
Kroky proti Zlatému úsvitu sú, žiaľ, v súlade predovšetkým so záujmami tamojšej vlády a nie sú vnímané ako výsledok starostlivého nezávislého úsudku.
Sebaobrana demokracie sa na povrchu javí ako legitímny cieľ. Ako uviedol sudca amerického najvyššieho súdu Robert Jackson, ktorý bol zároveň hlavným americkým žalobcom v Norimbergu, ústava nie je „samovražedný pakt“ – tento názor pritom ladí s presvedčením izraelského právneho vedca Aharon Baraka, ktorý zdôraznil, že „občianske práva nie sú oltárom pre národnú deštrukciu“.
Keď je však sebaobrany demokracie príliš, nemusí byť nakoniec čo brániť. Ak ľudia naozaj chcú s demokraciou skoncovať, kto ich zastaví? Ako uviedol iný sudca amerického najvyššieho súdu Oliver Wendell Holmes: „Ak budú moji spoluobčania chcieť ísť do pekla , pomôžem im. Je to moja práca.“
Zdá sa teda, že zakazovať je pre demokraciu zlé a nezakazovať tiež. Prípadne sa zdá – povedané vzletnejším jazykom najvplyvnejšieho liberálneho filozofa dvadsiateho storočia Johna Rawlsa –, že ide o „praktickú dilemu, ktorú samotná filozofia nedokáže vyriešiť“.
Budú chcieť hranicu
Dejiny neponúkajú nijaké jasné ponaučenie, hoci si mnohí ľudia radi nahovárajú niečo iné.
Pri spätnom ohliadnutí sa zdá zjavné, že keby sa bola načas zakázala nacistická strana, možno by sa podarilo zachrániť Weimarskú republiku. Hitlerov minister propagandy Joseph Goebbels po právoplatnom nacistickom Machtergreifungu (prevzatí moci) slávne škodoradostne hovoril: „Vždy zostane jedným z najlepších vtipov demokracie, že poskytla svojim smrteľným nepriateľom prostriedky, ktorými bola zničená.“
Zákaz by však možno nezastavil všeobecné rozčarovanie nemeckého ľudu z liberálnej demokracie a nejaký autoritársky režim by možno vznikol tak či tak. Zatiaľ čo Spolková republika Nemecko zakázala v päťdesiatych rokoch neonacistickú a komunistickú stranu, niektoré štáty – najmä v južnej a východnej Európe, kde začala byť diktatúra spájaná s potlačovaním plurality – si vzali z prevencie autoritárstva práve opačné ponaučenie. Je to jeden z dôvodov, prečo napríklad Grécko nemá žiadne právne ustanovenia upravujúce zákaz činnosti strán.
Skutočnosť, že sa Grécko aj napriek tomu účinne snaží zničiť Zlatý úsvit – parlament nedávno odhlasoval zmrazenie financovania tejto strany štátom –, naznačuje, že väčšina demokracií bude nakoniec chcieť niekde stanoviť hranicu. Kde presne by sa však táto hranica mala zakresliť?
Jasný kandidát
Po prvé je dôležité si uvedomiť, že spomenutá hranica musí byť jasne viditeľná ešte predtým, než extrémistické strany vôbec vzniknú. Ak má byť zachovaná vláda zákona, nesmie sebaobrana demokracia pôsobiť svojvoľným alebo ad hoc dojmom. Kritériá možných zákazov by sa teda mali formulovať vopred.
Jednými kritériami, ktoré sa javia ako všeobecne akceptované, je používanie, podnecovanie alebo prinajmenšom schvaľovanie násilia dotknutou stranou – čo bol evidentne prípad Zlatého úsvitu a jeho úlohy pri útokoch na prisťahovalcov v Aténach. Menší konsenzus už panuje v otázke strán, ktoré podnecujú nenávisť a sú odhodlané zničiť základné demokratické princípy – najmä preto, že veľa extrémistických strán v Európe si dáva veľmi záležať na zdôrazňovaní toho, že ony nie sú proti demokracii, a naopak bojujú „za ľud“.
Strany snažiace sa vyraďovať alebo pokoriť určitý segment tohto „ľudu“ – napríklad legálnych prisťahovalcov a ich potomkov –, však porušujú základné demokratické princípy. Aj keby sa Zlatý úsvit – formou aj obsahom neonacistická strana – neodklonil k násiliu, jeho extrémny protiprisťahovalecký postoj a jeho podnecovania nenávisti práve vo chvíľach obrovského sociálneho a hospodárskeho nepokoja by z neho predstavovali jasného kandidáta na zákaz.
Tenký ľad
Kritici varujú, že je to tenký ľad. Akýkoľvek nesúhlas s vládnou migračnou politikou by napríklad mohol byť nakoniec označený za rasistický, čo by vo výsledku znamenalo obmedzenie slobody prejavu. Nevyhnutné je preto niečo na spôsob klasického amerického štandardu – daný prejav musí predstavovať „jasné a prítomné nebezpečenstvo“ násilia. Okrajové strany, ktoré nie sú spojené s politickým násilím a nepodnecujú nenávisť, by sa pravdepodobne mali nechať na pokoji – akokoľvek nechutná môže byť ich rétorika.
Pri stranách, ktoré majú bližšie k prevzatiu moci, je však situácia iná, aj keby sa ich zákaz automaticky javil ako nedemokratický (koniec koncov už budú mať zástupcu v parlamentoch). V jednom slávnom prípade súhlasil Európsky súd pre ľudské práva so zákazom tureckej Strany blahobytu, hoci tá bola v tom čase dôležitým členom vládnej koalície.
Tvrdenie, že zákazy robia z lídrov extrémistických strán mučeníkov, je mýtus. Málokto si dokáže spomenúť, kto stál na čele povojnových nemeckých neonacistov a komunistov. Tiež to však nebýva vždy tak, že strany hlavného prúdu môžu obmedziť podporu extrémistov tým, že selektívne prevezmú ich náreky a požiadavky. Niekedy tento prístup funguje a niekedy nie – vždy je to však zahrávanie sa s ohňom.
Zákaz strany nemusí znamenať umlčanie občanov, ktorí cítia pokušenie hlasovať za extrémistov. Ich obavy by sa mali vypočuť a malo by sa o nich diskutovať. Niekedy je pritom najlepšie skombinovať zákaz s obnovenou snahou o občiansku osvetu napríklad zdôraznením, že grécke problémy nespôsobili prisťahovalci.
Faktom je, že takéto opatrenia môžu vyznieť povýšenecky – avšak podobné formy zapájania verejnosti sú jediným spôsobom, ako zabrániť tomu, aby boj proti extrémizmu vyzeral rovnako ako extrémizmus samotný.
Jan-Werner Mueller je profesorom politológie na Princetonskej univerzite
Autor: Jan-Werner Mueller © Project Syndicate
