Ak niekto chcel v sobotu byť za dôležitého (alebo za čudáka), mal to jednoduché. Stačilo, aby sa vybral do volebnej miestnosti.
Ani na tureckom bazáre sa na nádejného zákazníka nevrhne naraz toľko predavačov, koľko pozornosti sa nejednému voličovi dostalo od znudených členov volebnej komisie.
Za opätovný nezáujem voličov môže veľa vecí od nedostatku známych dôveryhodných kandidátov cez znechutenie voličov až po neschopnosť župných elít presvedčiť ľudí o zmysle vlastnej existencie.
Stačí nazrieť do rôznych zadarmo rozdávaných župných novín. Ich čítanie sa v rámci šetrenia v zdravotníctve môže pacientom pred operáciou ordinovať namiesto narkózy. Úctivé články o oslavách a na nich rečniacich regionálnych papalášoch majú spoľahlivo rovnaký účinok.
Niektoré menej významné dôvody neúčasti môžu byť technické a dajú sa ľahko riešiť. Napríklad tým, že by voliči podobne ako pred parlamentnými aj pred župnými voľbami dostávali domov zoznam kandidátov. Aj mnohí z tých, čo sa v sobotu unúvali, kompletnú ponuku videli prvý raz až nad urnami.
Nezáujem má však aj dôvody vyplývajúce zo základných nedostatkov fungovania našej politiky.
Prvým je tvar žúp, popierajúci zdravý rozum i verejný záujem. Nacionálna paranoja veľkej časti slovenských politikov stála za vznikom patvarov, ktoré voliči ani nemôžu považovať za svoje. Nehovoriac o tých, čo majú dôvod si myslieť, že takéto župy priamo vznikli s cieľom ich poškodiť (tunajší Maďari – u ktorých to však môže mať aj opačný efekt, ak ich lídri dokážu mobilizovať na porazenie tohto „nepriateľa“), alebo ich poškodili hoci len nechtiac (Záhorákov podriadených Trnave).
Morálne právo sťažovať sa na nezáujem voličov nemá žiadny politik, ktorý svojho času odsúhlasil súčasné župné členenie. A príliš ani ten, kto ho medzitým mohol zmeniť, ale to neurobil.
Druhý dôvod vyplýva z nedostatku vnútornej demokracie a z mentálneho nastavenia väčšiny našich strán. Niektoré sú prázdne obaly, miestne úrovne nemajú a často im ani nechýbajú - podľa toho dopadla Nova. V iných sa politici na vyššie funkcie obvykle nevypracúvajú postupne zdola ako vo vyspelých demokraciách. Cesta hore v nich závisí od vôle vodcov.
Strany ovládajú uzavreté a privilégiá si chrániace stranícke oligarchie, ktoré nemajú záujem na tom, aby im v županoch či v župných poslancoch rástla vnútrostranícka konkurencia. Podľa toho vyzeralo aj nasadenie strán v kampani.
Najkrikľavejším príkladom je to, ako sa Fico a vedenie Smeru vykašlalo na Moniku Flašíkovú - Beňovú. Nešlo len o chybu. Ficovi sa Beňová hodí ako ľudská tvár Smeru obhajujúca jeho činy v Bruseli. Nemá však príliš dôvod tejto predsa len menej servilnej smeráčke pomáhať k tomu, aby sa o ňu musel potkýnať doma.
Čítajte viac komentárov:
[content type="avizo-clanok" img-db="morvay" id="7002626" url-type="sme-article"]Berényimu podarilo len to, čo aj Kotlebovi a z veľkej časti aj z rovnakých príčin, píše Peter Morvay[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="schutz" id="7002598" url-type="sme-article"]Ak si priazeň voličstva nezískalo osem krajov, aká je asi pravdepodobnosť, že ešte vzdialenejšie tri (štyri) občianstvo oslovia? pýta sa Peter Schutz[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="pataj" id="7002589" url-type="sme-article"]Politici nerobia dosť, ale to neospravedlňuje zlyhania voličov, píše Roman Pataj[/content]
