Keď človek dokončí projekt, na ktorom pracoval dlhší čas – mesiace, roky –, ocitne sa vo zvláštnom stave. Na jednej strane je úľava, pocit šťastia, zadosťučinenie a strach. Ktovie, ako sa projektu, bábätku, bude dariť. Vydáva sa do sveta na vlastných, doma prikrmovaných, no o to vratkejších nožičkách. Možnosť rodičovsky zasiahnuť je fuč.
Druhá škála pocitov je podobná vákuu – ide o duševné vyprázdnenie. Jedna vec sa uzavrela, ktovie, kedy príde ďalšia. A či ešte vôbec príde. Odrazu je priestor v hlave, doteraz dlhodobo okupovaný detailmi projektu, koncentráciou, úsilím a stresom pustý.
Mať priestor v hlave by teoreticky mohla byť príjemná záležitosť, ale nie všetci sme budhisti. Málokto je trénovaný pohodlne stáť medzi dverami, ktoré sa práve zavreli a novými dverami, ktoré sa nachádzajú bohviekde. V tom priestore je ticho, nesviští tam ani prievan.
Vo vákuu, kde zrazu netreba nič vymýšľať, zapisovať, prepisovať či prehodnocovať – ani miliónta skúška správnosti už nebude nič platná – sú jedinou pripomienkou na ukončený projekt poznámky, ktoré zo zotrvačnosti nosíme so sebou. Notesy, do ktorých teraz budeme chvíľu vpisovať len časy bežných pracovných stretnutí a položky, ktoré treba kúpiť v drogérii.
