Slovensko už má všetky potrebné ingrediencie na to, aby tu vznikol výbušný radikálny kokteil. Vysokú nezamestnanosť, veľký podiel problémových menšín a strach z toho, že situácia sa bude zhoršovať.
Keď sa ukázalo, že ekonomický prepad nebude len takou epizódou, začalo sa hovoriť o napätiach, ktoré to prinesie. Tajné služby informovali vlády, aby sa pripravili na rozsiahle občianske nepokoje. Očakával sa aj prudký rast extrémistických strán aj vo vyspelých krajinách.
Prípadovou štúdiou sa stalo Grécko, kde výrazne ťažili strany, ktoré nazývame krajne ľavicové či krajne pravicové. V krajine, ktorá ťažila z turizmu a eurofondov, vypuklo mnoho nepokojov namierených proti cudzincom. Tomuto posunu sa nevyhlo viacero európskych krajín.
Národnostne radikálne strany si od vypuknutia krízy veľmi polepšili v Maďarsku, vo Francúzsku či v Rakúsku, ale aj v severských krajinách, Fínsku či Švédsku.
((1))
Koľko percent hlasov získali alebo stratili radikálne strany vo voľbách po kríze (2009 -2013) v porovnaní s voľbami pred krízou (2005-2008). Zdroj: University of Georgia, Cass Mudde
No nedá sa povedať, že ide o univerzálny jav. V ďalších krajinách, napríklad v Slovinsku, Belgicku či Rumunsku sila krajnej pravice klesla. A takisto na Slovensku. Vypadnutím SNS z parlamentu, dvanásťpercentnej strany vo voľbách 2006.
Ideálny pre radikálov
Slovensko by pritom malo byť ideálnym priestorom pre stranu, ktorá chce zvaliť vinu na „tých odlišných“. Naša nezamestnanosť prudko vzrástla a radí nás medzi európsku špičku. Naše menšiny tvoria dvadsať percent obyvateľstva. Takmer polovica z nich sú Rómovia, ktorí majú medzi sebou najväčší podiel neprispôsobivých ľudí.
Keď však prišla kríza, nezamestnanosť vystrelila a zvyšovali sa dane, Slováci poslali preč z parlamentu aj jedinú protimenšinovú stranu. V novodobej histórii Slovenska ešte nikdy národnostné otázky nezaťažovali politický diskurz tak málo, ako dnes.
A to sme krajina, kde pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi politici úspešne mobilizovali sloganmi, že Slovensko napadnú Maďari, alebo že za naše ekonomické problémy môžu Česi. Nehovoriac o Rómoch.
Vysvetlenie dnešného stavu nie je iba o tom, že za to môže len alkoholicko-grobianska politika SNS. Oni takí boli aj v časoch slávy strany. Tiež tu nie je žiadna iná strana, ktorá by voličov SNS k sebe pretiahla vyhranenou národnostnou agendou.
Ficov autoritársky štýl im imponuje, ale nezískal ich priamo touto agendou. Mal síce zopár výpadov, no tie postrehli nanajvýš čitatelia dennej tlače. Jeho ľudový marketing je len veľmi okrajovo založený na útokoch na Rómov či Maďarov.
Skúšali viacerí
Zaujať touto témou skúšali viaceré strany. No keď pred rokom predstavila SaS razantné opatrenia v sociálnom systéme, ktoré by dopadli najmä na Rómov, tiež sa to nechytilo.
Nemusíme hovoriť len o najvyššej politike. Česko má za sebou sériu občianskych protirómskych pochodov, hudobné ceny si preberajú kapely, ktorých piesne si účastníci tých pochodov púšťajú. A to je podiel českej rómskej menšiny iba štvrtinový v porovnaní so Slovenskom.
Navyše, Rómov v Česku dlhodobo veľmi pribúdať nebude, vzhľadom na ich nízku úhrnnú plodnosť. Ak Čechov pri protirómskych akciách motivuje strach, tak je neodôvodnený a z nášho pohľadu je naozaj zvláštne, že tá téma v Česku dokáže tak mobilizovať.
((2))
Zdroj: Rada Európy
Naproti tomu, strach Slovákov z Rómov nie je úplne neracionálny. Rómov máme oveľa viac, a čo je dôležitejšie, oveľa viac aj tých neprispôsobivých. Navyše, demografia Rómov v osadách ukazuje na expanziu. Bude pribúdať ľudí, ktorých nehnuteľnosti sa preto stanú bezcennými. Bude to osud celých ulíc či obcí. Rásť bude záťaž na sociálny systém i zdravotníctvo.
Napriek tomu tu zatiaľ nemáme žiadne kvázi paravojenské odboje, ako sú Jobbik či opakujúce sa české protirómske pochody.
Slováci radšej iných populistov
Slovensko už má všetky potrebné ingrediencie na to, aby tu vznikol výbušný radikálny kokteil. Vysokú nezamestnanosť, veľký podiel problémových menšín a strach z toho, že situácia sa bude zhoršovať. Ak by sme boli štandardnou európskou krajinou, v parlamente by už sedela silná protimenšinová strana. No Slováci zatiaľ zostávajú pokojní, mobilizujú sa akurát v diskusiách pod článkami.
Vzhľadom na to, akí politici tu dostávajú podporu, to zrejme nebude preto, že by sme boli zvlášť osvietený národ. Akurát Slováci dnes skôr veria tým populistom, ktorí hovoria, že peniaze odniekiaľ vyčarujú, ako tým, ktorí vyhlasujú, že za naše trápenia môžu menšiny.
Vzťah Slovákov k menšinám určite nie je taký, aký by sme chceli a nesie si so sebou kadejaké záťaže a mnoho predsudkov. Je možné, že raz naozaj niekto príde na to, ako nenávisť a strach vyhecovať do podoby silnej parlamentnej strany.
Posledné roky sme však svedkami presného opaku – protimenšinová politika prestala zaberať. Dnes sme jednou z mála európskych krajín, ktorá nemá národnostných radikálov v parlamente, pričom strana zastupujúca menšinu tam je.
Ak elity namiesto ocenenia tohto vývoja tvrdia opak a stupňujú obviňovanie „obyčajného Slováka“, nemôžu sa čudovať, že časť ľudí naozaj uverí tomu, že jediný, kto vidí realitu, je Kotleba.
