Píše Grigorij Mesežnikov (1958),
politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky
Xenofóbia je sociálny reflex sprevádzajúci vývoj ľudskej spoločnosti od nepamäti.
Strach z iných a nedôvera k tým, ktorí vyzerajú odlišne, rozprávajú iným jazykom, prípadne vyznávajú iné náboženstvo, sú daňou za to, že ľudstvo nie je homogénnym celkom, ale konglomerátom viacerých antropologických typov, rás, etnických skupín, jazykov, kultúr a konfesií.
Strachy a podozrenia, že „iní“ to myslia s „nami“ zle, že treba držať spolu iba s „našimi“ a strániť sa tých „cudzích“, sa nedajú zo dňa na deň vykoreniť ušľachtilými rečami o všeobjímajúcom bratstve.
Živná pôda pre fašizmus
Fašizmus je zhubná sociálna choroba, ktorá sa priživuje na xenofóbii, na nenávisti k „cudzím“. Jej metastázy sa usádzajú práve tam, kde sa odlišnosť vníma ako ohrozenie, ktoré treba za každú cenu odstrániť.
Fašizmus sa usiluje o to, aby xenofóbia bola hlavnou formou interakcie medzi ľuďmi, aby nenávisť určovala ich politické preferencie. V podmienkach rozbujnenej xenofóbie sa totiž fašizmu darí najviac.
Hoci v druhej svetovej vojne fašizmus ako štátom presadzovaná ideová doktrína bol porazený, ako názorový prúd stále žije a je prítomný v mnohých krajinách. Jeho prvky sú rozšírené najmä na úrovni spoločenského vedomia.
Necenzurované internetové diskusie na rozmanité témy (od sociálnej politiky cez národnostné vzťahy, migráciu až po zahraničnopolitické a bezpečnostné otázky) s nenávistnými, často genocídnymi výrokmi, sú toho názorným príkladom.
