KNIHY TÝŽDŇA / KRITICKÉ KOMENTÁRE
Kritik má rovnako ako spisovateľ svoju víziu sveta, človeka a literatúry, s ktorou pristupuje k literárnemu dielu, hovorí Milan Hamada
Milan Hamada, významná osobnosť našej kultúry, sa dožil osemdesiatin. Vydavateľ Koloman Kertész Bagala si toto životné jubileum uctil vydaním štyroch zväzkov z jeho tvorby. Tri nesú názov Kritické komentáre, štvrtý Odpovede. Prvá kniha obsahuje tri základné témy: Moc kultúry proti násiliu moci, Na ochranu ľudskosti a demokracie, Dejiny a súčasnosť. Takéto témy sa sporadicky objavujú i v ostatných knihách s podtitulmi: O svetovosti našej literatúry, Recenzie a glosy, Literárnohistorické komentáre, Z kritického myslenia, Kniha rozhovorov. Okrem základných textov obsahujú krátky životopis Milana Hamadu a citácie z jeho tvorby.
Druhý zväzok Kritických komentárov je monotematický – O svetovosti našej literatúry. Pozostáva z vyše dvadsiatky hamadovsky typicky precíznych kritík o takých našich autoroch, ktorí si to miesto vo svete kvalitou svojej tvorby zaslúžia. „Slovenská literatúra mala vždy vrcholky merateľné so svetovou literatúrou.“
V treťom zväzku sú Hamadove eseje, venované napríklad Zore Jesenskej, Oskárovi Čepanovi, Ive Mojžišovej, Vladimírovi Petríkovi, Jozefovi Bžochovi a iným. V časti Recenzie a glosy nám s objektívnou presnosťou, s odkrývaním a odlišovaním dobrého od nehodnotného predstavuje zhruba dve desiatky slovenských poetov a prozaikov dvoch generácií.
„Pre mňa od začiatku, keď som sa začal venovať literatúre, bola kritika jej integrálnou súčasťou, bola tiež tvorbou. Presadzoval som názor, že kritik má rovnako ako spisovateľ svoju víziu sveta, človeka a literatúry, s ktorou pristupuje k literárnemu dielu. Za najvyšší prejav kritiky pokladám esej, to jest útvar medzi vedou a umením,“ píše.
Oddeliť literárne od politického
Na otázku redaktora Ako sa rodí kritik? odpovedal: „Rovnako ako básnik – z lásky k poézii a z radosti z myslenia.“ Nesporne zaujímavý je text O novom lyrizme básnikov a výtvarníkov z čias nadrealizmu Avantgardy 38, rozsiahle štúdie o poézii Katolíckej moderny a o generácii R 10. V literárnej vede vyzdvihuje Mikovu nitriansku školu i v normalizačnom období potláčanú líniu antropologickej a fenomenologickej filozofie.
Milan Hamada sa vyjadruje aj k chúlostivým otázkam veľmi prezieravo, múdro, napríklad ako oddeliť literárne od politického, talent od tzv. službičkovania (Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, Vladimír Mináč). Búra istým spôsobom mýtus o Rúfusovi („Treba rozlíšiť Rúfusa – básnika, Rúfusa – človeka a Rúfusa – občana.“). O Dominikovi Tatarkovi hovorí, že sa dopúšťal literárnych aj ľudských omylov („Spisovateľ Tatarka nie je až taký príťažlivý ako človek Tatarka.“), o Lacovi Novomeskom sa zmieňuje ako o našom významnom básnikovi, no pripomína, že „ako človek bol dosť zbabelý“.
Keď sa Hamada vyjadruje o literatúre, vyjadruje sa o všetkom – o dejinách, estetike, človeku, politike... Za nevyhnutnosť pokladá odstrániť dva princípy pseudomarxistickej estetiky (triednosť a straníckosť), kriticky hodnotí preorientovanie sa marxistických filozofov na postmodernu, vyslovuje názor na historický román, na problém veľkej epiky a prípadný zánik románu („Domnievam sa, že postmodernistickú skepsu o veľkých príbehoch máme už za sebou.“), spomína i nedocenené diela veľkej epiky v slovenskej literatúre, hodnotí situáciu v našej literatúre po novembri a po vzniku samostatného Slovenska („Obávam sa všetkých excesov nacionalizmu, ktoré majú rôzne podoby, ba dokonca deformujú aj pohľad na našu národnú kultúru a literatúru.“).
Množstvo problémov, ktoré Hamada nielen nastoľuje, ale aj rieši, desiatky diel autorov, ktoré prijíma „podľa zásluhy“ čo najobjektívnejšie, odborne zdôvodňujúc, čo je literatúra umelecká, čo sa jej len približuje, čo v diele nemá miesto, čo ho kazí. Hamada hovorí o kríze literárnej kritiky, o strate umeleckej literatúry ako dôsledku postmodernistického chaosu, o hodnotovom nihilizme. Hamadova múdrosť literárneho vedca orientuje čitateľa v správnosti pohľadu na literárne texty.
Inšpiratívne 60. roky
Obdivuhodná je jeho širokospektrálnosť názorov vo filozofii, politike, kultúre, literatúre, ich nevyhnutné prelínanie a ovplyvňovanie, odkrývanie príčin existujúcich javov v spoločnosti a človeku. Za filozoficky a umelecky najpodnetnejšie považuje 60. roky. „Aj dnes toto obdobie pokladám za jedinečnú historickú a ľudskú skúsenosť tragického 20. storočia. Šesťdesiate roky sa skončili síce rovnako tragicky, ale napriek tomu zostávajú aj dnes pozitívne inšpiratívnym obdobím.“ Z vlastnej skúsenosti sa negatívne vyjadruje o čase normalizácie, o morálnych kompromisoch a ich výhodách v prípade sebakritiky, k čomu sa on nikdy neznížil, o Gustávovi Husákovi, Miroslavovi Válkovi, ktorý ho „prenasledoval veľmi dôsledne až do samého konca“, o väčšine filozofov a literátov jeho generácie, ktorá neprejavila postoj, o postmodernom marazme, keď „dnešným reformám chýba antropologický rozmer“ a keď „sme jednostranne zameraní len na vytvorenie spoločnosti blahobytu a preferovania konzumných hodnôt“ .
Milan Hamada je veľmi otvorený, jeho názory sú zaujímavé, svojím spôsobom odvážne a možno až provokujúce. Zaslúžia si obdiv a treba s nimi súhlasiť. Všetky štyri zväzky Hamadových textov predstavujú lektúru, od ktorej je ťažko sa odtrhnúť.
