Píše Silvester Lavrík (1964),
spisovateľ, dramatik a režisér. Naposledy mu vyšla kniha Zu.
Politik by nahodil tému, jeho domáci intelektuál by mu ju zasial do úrodnej pôdy kontextu, prihnojoval historickými príkladmi... alebo aspoň predžul.
Predminulý piatok som na besede v košickej Knižnici pre deti a mládež dostal pekelne ťažkú otázku; kde v človeku sídli zlo. Od tretiačky s jemnými plavými vláskami. Spoza okuliarov hľadeli na mňa oči zvedavé a intenzívne, až som sa bál, že dôjde k samovznieteniu.
Otázka to bola výživná, a keďže nebola jediná, kým som sa pokúsil o odpovede, vypýtal som si oddychový čas. Iná šikovná dievčina nám medzitým zahrala na husličkách takých malých, že pomnožné číslo im bolo veľké ako otcova topánka.
Farmári spod stanice
Čerstvá skúsenosť z Košíc mi pripomenula jeden pekný a jeden škaredý poslucháčsky zážitok z leta.
Najskôr ten pekný: skupina mladých ľudí z Bratislavy oslovila svojich bývalých spolužiakov, ktorí sa venujú poľnohospodárstvu, a dohodla sa s nimi, že od nich budú kupovať čerstvú zeleninu. Vyčlenili na to garáž pod hlavnou stanicou.
V utorok a piatok gazda prinesie debničku označenú menom človeka, ktorý si nadiktoval, čo do nej chce. A platí sa dopredu, aby mal roľník z čoho žiť.
Aj keď je tento nápad vlastne len sexy verziou paštekárskej tradície, ktorú my, cezpoľní, vykorenení z rodičovských záhrad a záhumienkov, vytrvalo pestujeme bez ohľadu na to, že sa nám všetci mešťania druhej generácie pohŕdavo vyškierajú, páči sa mi.
Adoptuj si svojho farmára, volá sa a slovo farmár je to jediné, čo mi na ňom nevonia. Nie som staromilec, ale o čo je sedliak, gazda, statkár, poľnohospodár horší od farmára? Že je historicky zaťažený? A farmár vari nie? To môžu tvrdiť len takí, ktorí o zámorských kolonizačných praktikách nechcú nič vedieť.
Štekajúci politici
A teraz ten škaredý zážitok: v rozhlasovej poludňajšej politickej debate sa na témy od ochrany života až po práva LGBT komunít pokúšali rozprávať dvaja aktívni politici.
Pokúšali, lebo napriek množstvu slov a hluku, nepovedali nič, z čoho by sa premýšľavému človeku neježili všetky chlpy. Oni po sebe vlastne len štekali. Svojím vystupovaním robili hanbu sebe, svojim stranám, učiteľom aj rodičom.
