e prinášajú aj uspokojivý príjem.
Nik sa nečuduje, že advokáti, komerční právnici alebo lekári patria do tzv. komorových povolaní. To chcú dosiahnuť aj lekárnici. Respektíve chcú dosiahnuť, aby ich povolanie nebolo komorovým len v zmysle povinného členstva a posudzovania odbornosti, ale aj s možnosťou vykonávať ho len mimo podnikania. To sa vo svete nazýva „slobodné povolanie“ a farmácia má v tomto smere stáročné tradície. Lenže komorové povolania majú aj svoje zádrhy.
Profesiová komora de facto rozhoduje o existencii a kariére jedinca. A to je moc, akú nemá v demokratickej spoločnosti veľa orgánov. Je to moc, ktorá sa dá bez efektívnej kontroly zneužiť. Právnik, ktorého advokátska komora „nechce“, má možnosť uplatniť sa v komercii, môže naštartovať hoci kariéru prokurátora, sudcu. Má teda možnosť úniku. Možnosť výberu u lekára, či bude zamestnancom štátnej, verejnej alebo súkromnej nemocnice-ordinácie, alebo či bude súkromným lekárom, už únikom nie je, výkon povolania je viazaný na komorové členstvo. Aj lekárnik môže byť vlastne len lekárnikom. Pomerne málo farmaceutov robí klinických lekárnikov, ešte menej sa uplatňuje vo výrobe či distribúcii. A preto rozhodovanie lekárnickej komory o „bytí a nebytí“ lekárnika mnohokrát vyvoláva napätia.
