Trh po čase plytvanie igelitkami či vodou pri splachovaní obmedzí. Neznamená to, že sa mu v tom nedá pomôcť dobre miereným postrčením.
Európska únia si užíva imidž prebyrokratizovanej organizácie, ktorá lezie aj tam, kde nemá čo robiť.
Legendárne zakrivenie uhoriek, o ktorom už ani pomaly nevieme, či je skutočné, alebo vymyslené, patrí medzi najobľúbenejšie príklady.
Imidž je to do istej miery zaslúžený, ale zabúda sa preň na to, že nie každá na prvý pohľad bizarná smernica Európskej komisie je manažérske Waterloo. Hoci sa to už akosi automaticky predpokladá aj napriek tomu, že vďaka Únii máme zákony oveľa lepšie, než by sme si ich dokázali napísať sami.
Pred dvoma týždňami sme písali o európskej iniciatíve na obmedzenie používania igelitových tašiek. Na prvý pohľad je to presne prípad mrhania silami na bezvýznamnú malichernosť. Opak je pravdou.
V Tichom oceáne je napríklad záľaha plastových odpadkov, ktoré vytvárajú znečistené plochy (nezamieňať s odpadkami po zemetrasení v Japonsku) rozlohou porovnateľné so Slovenskom či s Českom, pretože si s nimi príroda neporadí.
Tvoria ich aj zvyšky takých igelitiek, aké si bežne nosíte zo svojho obľúbeného obchodu. Z celého sveta (len v Európe sa podľa odhadov ročne vyhodí osem miliárd kusov) ich tam ukladajú morské prúdy.
Kusy plastov sa potom dostávajú do tiel morských živočíchov a ďalej škodia. Tie vaše sa do Tichého oceána možno nedostanú, ale zato sú všade okolo nás.
Tak to dopadne, keď je niečoho veľa a zadarmo. Brusel to chce zmeniť a necháva na každú členskú krajinu, či zmenu dosiahne spoplatnením igelitiek, či ich zákazom.
Na Slovensku vidíme, že to funguje a obchody po spoplatnení hlásia prudký pokles spotreby. Neexistuje rozumný argument, prečo trh takto bezbolestne nepostrčiť rozumným smerom a veci neurýchliť.
Rovnaké je to aj so splachovačmi. Aj keby nám nehrozili suchá, nepatrí sa vodou plytvať.
Lenže na nádržiach na východnom Slovensku vidíme, že opakujúce sa suchá a s nimi nedostatok vody sú aj u nás reálnou hrozbou.
Nemôže zaškodiť, ak o tom spolu s Bruselom v Európe porozmýšľame hoci pri najbližšom spláchnutí. Minimálne ušetríme.
Čítajte viac komentárov:
[content type="avizo-clanok" img-db="mucka" id="7011643" url-type="sme-article"]Firmy neexistujú a dane neplatia. Akúkoľvek daň nakoniec zaplatia konkrétni ľudia, píše František Múčka[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="pataj" id="7011638" url-type="sme-article"]Smer každým kúskom svojho straníckeho tela dáva najavo, ako je závislý od svojho šéfa, píše Roman Pataj[/content]
[content type="avizo-clanok" img-db="galis" id="7011632" url-type="sme-article"]Milan Kňažko by ako symbol revolúcie mal vystupovať jednoznačne, myslí si Tomáš Gális[/content]
